O „VÝHODÁCH“ UMELÝCH ŽIVOTOV NA DIAĽKU

Ľudia sa už nemusia stretávať. Načo. Cez messenger sa môžu rozprávať, vidieť, posielať si bozky, nahé fotky, vyznania, robiť si cez internet dobre. A nemusia aspoň míňať čas, peniaze, cestovať, zoznamovať sa, hanbiť sa za niekoho, vysvetľovať niečo okoliu. 

A nemusia vidieť sklamanie v očiach toho druhého. 

Žijeme umelé životy.  Od seba na diaľku, ktorá nemusí predstavovať kilometre. Stačia na ňu obrazovky, displeje, ovládače, neosobné drahé dary, honba za kariérou, absencia rozhovorov, úprimnosti, vernosti. 

Blízke osoby spolu žijú, akoby každý v inej miestnosti a pritom stačí iba otvoriť dvere.  Plačú a smejú sa na seba cez selfie fotografie, posielajú si virtuálne bozky, objatia, použité spodné prádlo, penisy, vagíny a masturbujú pri telefonovaní.  Fotia sa s deťmi,  jedlom, novým partnerom, autom, či v novom bývaní a posielajú to svojim blízkym, ktorých nenapadne, že by sa na to všetko mohli prísť pozrieť aj osobne. 

Žena si ku kvetom neprivonia. Namiesto toho ich rýchle odfotí, aby ich mohla zvečniť na sociálnej sieti a prijímať lajky a srdiečka. 

Namiesto pohladenia rodičia dávajú deťom plyšákov, alebo si ich pozornosť kupujú drahými hračkami a dovolením každého rozmaru. Namiesto pochvaly im dávajú peniaze.

Mnohí ľudia, ktorí by sa mali po dlhom čase už vzájomne poznať, si namiesto darčekov dávajú v obálkach bankovky, pretože nevedia, čo má ten druhý rád a čo ho zaujíma.  Nepíšu si listy, venovania, dary sa im nechce baliť. 

Na otázku „ako sa máš“, sa dávajú jednoslovné odpovede, ktoré by pokojne mohla nahradiť veta „choď do riti“.

Vyhovárajú sa, že nemajú čas, no pre každého človeka má deň 24 hodín a rok dvanásť mesiacov. 

Namiesto komunikácie a porozumenia sa podvádzajú a klamú a berú to ako samozrejmosť dnešnej doby.

Namiesto vlastných zážitkov a názorov zdieľajú cudzie statusy, obrázky, citáty, aj keď ich neprežili a nerozumejú im. 

Krása je vyrobená z plastu. Prsia, zadky, pery, kvety, vianočné stromčeky. 

Sex je najvyšší bod, ktorý sa dá pri vzťahu dosiahnuť, pretože pre mnohých je to tá hlavná motivácia s niekým byť a vydržať. 

Rozchádza a háda sa cez textové správy. Odvaha začína na pódiách a s megafónmi a končí pri strachu z bolesti. 

A koľko detí sa nenarodilo iba kvôli peniazom, nezodpovednosti a zbabelstvu, a koľko zrúd tu žije dlhé roky a ich existencia nie je pre nikoho radosťou, ani prínosom?

Koľko rodín žije roztrúsených po svete, každý niekde inde a potom plačú, keď príde choroba, staroba, pominuteľnosť?

Internet, mobily, tablety, počítače a messengery nás spájajú a zbližujú, no zároveň prehlbujú samotu, ktorú si uvedomíme, až keď sa odpojíme a nikto sa neopýta, ako sa máme, čo sa s nami stalo a kde sme. Zrazu prídeme o väčšinu priateľov. Zrazu nám nikto z nich nezagratuluje. Nikto okrem tých najbližších, pre ktorých sme stále ľudia z mäsa a kostí, ktorí majú svoj hlas, vôňu, mimiku, pocity a všetko to, čo sa nedá napísať a vyjadriť slovami, ani odfotiť a nahrať na video. V písanej forme ukryjeme slzy, smiech, grimasy, neslušné gestá, choroby, vzhľad, kýchnutia, gŕgnutia, prdy, smŕkanie nosa a to, že si občas odbehneme na WC. Ale aj to patrí k ľudskosti, ktorú ukrývame za uhladenosť písaného prejavu, ktorý nás zbližuje s ľuďmi na opačnom konci sveta , ale oddiaľuje to pravé poznanie osoby, ktorá je reálna, nie iba nuly a jednotky.

Zdieľaj to