Už je to pekných pár rokov /určite už cca 18 -19/, čo prišli v Spišskej do módy kolieskové korčule a skákanie na nich. Chodil som ešte do školy a obdivoval všetkých, ktorí korčule mali a dokázali na nich všelijaké triky a skoky. Pamätám si, že medzi panelákmi na Hutníckej ulici, boli okolo trávnikov železné tyče, alebo reťaze, ako zábrana. A práve na tých tyčiach sa chlapci s rozbehom kĺzali /slejdovali a ja som to chcel vedieť tiež. Nemal som však peniaze na vtedy najobľúbenejšie Roxa Magnum a tak moje prvé korčule boli také krikľavé plasťáky, s pogumovanými kolieskami, ktoré sa rozpučili už po pár postaveniach. Čo čakať od tovaru z trhoviska. Ale na začiatok OK.
Medzitým sa mi podarilo našetriť nejaké peniaze a od kamaráta, ktorý takéto “agresívne” korčule na skákanie mal, som si ich kúpil. Zábava mohla začať. Neuvedomoval som si však, že korčuľovať stále neviem a že nohy sa dajú pokrčiť v kolenách. Že nie sú od zadku po členky v jednom kuse. Skrátka – vyzeralo to, akoby som korčuľoval posratý. Pády, pády, pády. Obité lakte a kolená. Ani z ďaleka som sa nemohol rovnať chlapcom, ktorí sa preháňali po sídliskách, po meste a v skateparku.
V tomto období sa však medzi chlapcami zo sídliska a zo Smižian rozmohlo aj cvičenie. K tomu Nebbia tepláky, tielko, šiltovka dozadu a ideš. A tak som začal chodil aj do posilňovne, ktorú jeden z kamarátov svojpomocne zariadil v dome v Smižanoch. Ešte som iba s cvičením začínal a skúsenejší chlapci sa mi snažili radiť, ako mám narábať s činkami, strojmi, kladkami a pritom si neuvedomili, že je to pre mňa nové. Skrátka – samozvaní tréneri, ktorým som vtedy ale veril.Vplyvom ich rád som si však presilil ruky tak, že sa mi stiahli a nemohol som ich vystrieť. Niekoľko dní som vyzeral ako tyranosaurus so zakrpatenými hornými končatinami. Aj v posteli som ležal, ako v truhle. A ja idiot som sa rozhodol v takomto stave postaviť na korčule a ísť cvičiť znova.
V rámci možností, ktoré mi umožnil môj aktuálny stav, som predviedol pár cvikov, aj s lakťami zaseknutými v pravom uhle, obul som korčule a hor sa domov. Ako skúsený korčuliar som usúdil, že mi nebude robiť problém ani spustiť sa po ceste z mierneho svahu a už som sa rútil ulicou. Netušil som však, že naberiem takú rýchlosť a letel som rovno do križovatky, za ktorou sa na mňa spoza plota zo záhrady zdesene dívala pani so svojim synom. V predklone, počas práce. Asi si mysleli, že im v tej rýchlosti vyvalím bránu. No na moje prekvapenie sa mi podarilo zákrutu vybrať, skrútil som nohy v podivnom uhle a letel som vo vodorovnej polohe, ako hviezdica, kým som nepristál na bruchu. Škoda, že som sa na efekt ešte párkrát neodrazil od zeme, ako gumená hračka. Postavil som sa a skontroloval ujmy na zdraví. Našťastie všetko bolo v poriadku – žiadne zranenia, ani bolesť. Aj trenky ostali nepoškvrnené. To už ku mne so smiechom bežal kamarát, aby som mu ja idiot ukázal, ako sa mi podarilo spadnúť. A ako som tak mával rukami a horlivo opisoval svoj pád, tak sa mi šmykli obe nohy a v neschopnosti vystrieť pred seba ruky á la tyranosaurus, som tresol ksichtom rovno o cestu. Zrazu úsmev zamrzol všetkým. Z úst sa mi valila krv a tŕpli mi zuby. Pani spoza plota mi dala vreckovku, aby som si utrel rozbité pery a v šoku som sa pobral domov. Už prezutý. Ani si nepamätám, ako veľmi som nadával a aké “pekné” slová zo mňa vyliezli. Či aspoň také, ako keď som dostal šípkou do hlavy – vtedy som prvýkrát povedal to nepekné slovo na p., za ktoré deti doma dostávajú zaracha a ktoré tak radi používame.
Keď som došiel domov a pozrel sa do zrkadla, nevedel som, či sa mam smiať, alebo plakať. Opuchnuté pery, krv a prasknutý zub, z ktorého som si pomaly zápalkou zoškrabával asfalt. Divím sa, že po takej rane, s akou som zapichol zuby do cesty, mi na tej ceste aj neostali. Musím pochváliť šikovnú zubárku, ktorá mi zub dala do poriadku, no pre istotu ním konzervy, ani pivo neotváram.
To bol zároveň aj posledný deň, čo som mal na nohách kolieskové korčule. Skončili v pivnici, kde som ich pochoval a preklial. Radšej budem verný pevnej podrážke, ako kolieskam.