Odvšadiaľ som sa rád vracal domov, napriek tomu, že inde to bola vždy zmena. Či už príjemná, alebo nepríjemná. Zážitky, práca, zárobok, pohostinnosť, zábava, sloboda, architektúra, umenie, viac príležitostí, iná príroda a pamiatky, iný jazyk, iné zvyky a samozrejme kamaráti, ktorých som získal. No vždy keď bolo ťažko, tak som chcel byť doma. V sekunde ležať vo svojej posteli s vedomím, že je všetko opäť dobré, ale hanbil som sa vrátiť, keď som napríklad ostal na ulici iba s 200 kč vo vrecku a cestovnou taškou a v inzertných novinách hľadal akúkoľvek prácu s ubytovaním, ktorú som aj našiel, no to ubytovanie bolo horšie, ako spať pod mostom. Šváby, ploštice, špina. Ale aj to bola skúsenosť. Alebo keď som odpadával od hladu a od únavy a zohnať jedlo bola dennodenná starosť, až kým neprišla po dvoch mesiacoch prvá výplata. Alebo keď som ostal vyše tisíc kilometrov od domova na Vianoce a na Silvestra sám na lavičke, s jednou bagetou a balíčkom salámy a nikto o mňa, ako o cudzinca nestál. Ale vždy som mal viac šťastia, ako rozumu. Aj na zážitky, aj na šťastné konce. No človek si uvedomí, čo je to domov, pomoc, opora a podpora rodiny a blízkych ľudí. Ako veľmi dokáže chýbať domáce prostredie, kde ti rozumejú a nie si cudzí. Ako po krivdách ďaleko od domova dokáže človeku urobiť radosť slovenský nápis, slovenská pesnička, slovenský leták, slovenská kniha, slovenský film… .
Aj keď som sa už toľkokrát vrátil domov, s boľavou dušou a zraneným srdcom, tak ma to stále ťahá preč. Asi aj preto som nikdy nehľadal vlastné bývanie, aby som sa nestal otrokom adresy, nábytku, záclon, úverov, hypoték, návštev. Aby som mohol kedykoľvek opäť niekam ísť a nezamýšľať sa nad tým, čo všetko tu zanechávam. Úplne stačí ten ťaživí pocit, odchádzať od rodiny a lúčiť sa.
Často sa mi sníva, že niektoré zážitky prežívam odznova a keď sa zobudím, tak sa mi zacnie a chcem ísť preč. Prežiť ich ešte raz. A keď som tak už nespočetne krát odišiel, tak som sa vo vlaku bil po hlave: “Kurva Miro, zase ideš preč. Veď si mal doma všetko a aj tak sa opäť vrátiš, keď ťa to začne ťahať domov.” Ale vždy to nakoniec stálo za to. Opäť vidieť kamarátov, s ktorými som toho toľko prežil a prejsť sa po známych miestach, ku ktorým sa viažu mnohé spomienky a príhody; aj pekné, aj nepekné.
Vždy to ale nakoniec vyjde tak, že na tvrdení “všade dobré, doma najlepšie” predsa len niečo bude. Ťažšie sa totiž znáša, keď vám niekto krivdí, zlomí srdce, alebo ublíži, keď ste niekde ďaleko, kde po vás šliapu len preto, že ste cudzinec a úplne sám. Kde vám nadávajú do otrokov tisíc kilometrov ďaleko a vy sa nemáte ako vrátiť domov. Dokáže to človeka zlomiť a zmeniť. Odvtedy som z domu nechodil až tak ďaleko a maximum, kde som bol ochotný sa vždy vracať, bola Praha, kde som prežil dlhé roky a niečo mi dala, niečo vzala. A nikdy ma neprestane volať k sebe nazad.
Taktiež som pochopil, že svet nie je až také pekné miesto. Keď idete mimo internáty, školy, divadlá, kiná, námestia, pamiatky, nákupné centrá niekam, kde sú miestni grázli, bezdomovci, špekulanti a starí kriminálnici ochotní ukázať vám aj tú druhú stranu mince. Keď vidíte, že zlo nie je iba vo filmoch, ale je súčasťou sveta, v ktorom reálne žijeme a zatvárame pred tým oči. Vtedy si uvedomíte, ako je doma fajn. Že tu nie je ešte toľko drog, násilia, prostitúcie – aj chcenej, aj nechcenej, klamstiev, podvodov, krádeží, zrúd, špekulantov. A ja som sa vždy nejak zamotal na tú druhú stranu, k tým grázlom, kriminálnikom, špekulantom a boli mi ukázané rôzne zákutia, ktoré by som radšej nikdy nevidel a nespoznal, no na druhej strane to bolo fascinujúce a obrovská skúsenosť do života. A že na to, aby som to všetko videli, nebolo treba ísť za more.
Čo však pre mňa znamená domov? Domov je rodina, kamaráti, detstvo, spomienky. Nevyrovná sa tomu ani vylihovanie na pláži, ani jazda v luxusnom aute, ani diamanty, ani lukratívne pracovné miesto, ani žiadna pečiatka v pase. Aj keď sa tým mnohí chvália na svojich profiloch. Kto kde bol, kto si čo kúpil, kto s kým spal, kto čo jedol, kto čo videl a čoho majú viac od ostatných. Kľúčové slovo je však “pominuteľnosť”. Pominie sa všetko hmotné, vysnívané, kúpené, vychválené. Pominú sa ľudia, rodina, kamaráti, milované osoby. A čo je viac? A kde sa to nachádza?
Kde ostalo srdce?
Plytký život = hlboký hrob.