KELTSKÝ PUB: Ďalší zo spomienkových bodov mladosti

Určite sa ešte mnohí pamätáte na Keltský pub na Letnej ulici. Bolo to v časoch, keď všetky podniky v Spišskej Novej Vsi boli plné ľudí a každý mal ten svoj obľúbený bar, alebo krčmu. Mnohé z nich už neexistujú a ostali len spomienky na opilecké príhody, oslavy, zoznámenia, bitky.

Kelt sa otváral už o desiatej hodine a kto mal pri sebe aspoň 20 korún na kofolu, tak si tam šiel sadnúť buď so spolužiakmi po škole, cestou na, alebo z intráku, alebo večer s partiou. A kto mal fakt iba tých 20 korún, ten sa snažil ten jeden pollitrák piť tak dlho, aby nesedel hodiny pri prázdnom stole. Aj keď často obsadené stoly prázdne boli, pretože mladí toľko peňazí pri sebe nemali a starší ľudia chodili inam.

Kelt som pravidelne navštevoval aj ja. Bol to prvý podnik, kde som začal chodiť, pretože som bol kedysi malý vystrašený chlapec, ktorý sa bál, že niekam príde a dostane po hube. Aj v Kelte sa občas totiž niečo zomlelo a rozprávalo sa o tom všade. Buď vonku, alebo aj dnu. Ale tento podnik som si obľúbil a chodil som tam tak často, ako sa len dalo. Keď som mal aspoň tých 20 korún na kofolu 😀 Bolo to zlomové obdobie, kedy som začal chodiť viac medzi ľudí a budovať si sebavedomie, nové známosti, kamarátstva… .

Víkendy boli napratané vždy. Ľudia sedeli dnu pri stoloch, stáli v chodbičkách, alebo aj vonku. Sedeli „na okne“ s pohárom a rozprávali sa, alebo tam postával nejaký jedinec, tesne pred odpadnutím po nadmernom užití alkoholu. Malo to svoje čaro. Krb, vyberanie obľúbenej skladby v jukeboxe, búchanie tyčí o futbalový stôl, rozrážanie biliardových gúľ, rozhovory v chodbičke pri záchodoch, kde stále niekto postával a tváril sa, že rieši niečo extrémne dôležité.

Dosť podstatné bolo, že bar bol blízko autobusovej zastávky, takže sa ešte tesne pred príchodom autobusu dopíjali pivá a objednávalo posledné poldeci. A potom na poslednú štvorku, alebo osmičku, ktoré boli preplnené, ukričané a občas ozvracané. Najhoršie bolo, keď to chytilo niekoho, kto bol v strede tlačenice a nemal to kam pustiť. Tí, ktorí si to mohli dovoliť, alebo im rodičia schvaľovali byť vonku dlhšie, sa z Keltu pobrali do Zia, zbierať ďalšie opilecké, bitkárske, alebo milostné dobrodružstvá, aby o nich mohli opití s krikom rozprávať pri najbližšej príležitosti kamarátom, alebo spolužiakom v škole.

Už si ani nepamätám kedy a prečo sa bar zavrel. Nahradila ho kaviareň a neskôr reštaurácia. Ale ostala kopa spomienok.

/fotky použité zo stránky kamnapivo.sk/

 

 

 

 

Zdieľaj to