Z INÉHO UHLA POHĽADU: Učiteľ nie je nepriateľ

Pojem „učiteľ“ sa v spoločnosti podstatne zmenil. Už to nie je vážený človek, ale dnes je už dokonca mnohokrát považovaný za nepriateľa, ktorý ľuďom ničí život na ceste za originalitou a pravým poznaním. Pretože sa ľudia radšej nechajú poučiť z internetových diskusií a podivných motivačných materiálov.

Poniektorí sa pýtajú, čo tí učitelia chcú? Na čo si toľko nárokujú a sťažujú sa? Prečo sú nespokojní s ohodnotením svojej práce, keď dokopy nič nerobia a majú kopec voľna a prázdnin. To všetko ale môže prehlasovať iba totálny ignorant, ktorý nepozná život ani jedného učiteľa, alebo ho nemá v rodine. Videl by totiž, čo ta práca dáva, ale čo zároveň berie. Náročnosť práce a vyčerpanosť z nej nie je o fyzickej námahe. Ale to vie každý, kto pracuje hlavou, s ľuďmi, alebo má za niekoho zodpovednosť. Je rozdiel zvládať doma jedno – dve malé deti, obskakovať ich, alebo ich mať tucet a nespúšťať ich z dohľadu. Samozrejme sa aj tu nájdu jedinci, ktorí robia tomuto povolaniu hanbu. Ale to je všade.

A dôležitosť a postavenie učiteľa v spoločnosti a živote dieťaťa? Okrem toho, že majú trpezlivosť s hlučnými, posratými, pošťatými, soplivými deťmi, ktoré dokonca rodičia prinesú do materskej školy často zanedbané, špinavé, v nevypratom pokrčenom oblečení, všivavé, choré, alebo uplakané, pretože videlo hádku dvoch ožratých rodičov o to, kto z nich pôjde pohodiť decko do škôlky, aby mohli stráviť pokojný deň bez neho? Nejak tým rodičom nedochádza, že tam to ich dieťa nebude samo, s osobitým prístupom, ale bude v kolektíve iných detí, na ktoré treba neustále dozerať. Ak máte doma jedno, alebo dve živé stvorenia, ktoré sa chcú neustále hrať, behať, kričať, šaliť sa, predstavte si, že by ste ich tam mali pätnásť. A toľko detí neutíšite, alebo po obede neuspíte tak, že ich všetky označíte, ako na počítači, a stlačíte enter. Musíte sa im venovať.

Ďalšie dôležité postavenie učiteľa v živote dieťaťa? Vedenie k hygienickým návykom, správaniu sa v kolektíve, slušnosti, zdvorilosti, hodnote priateľstva. Taktiež často učia dieťa obliecť sa a zašnúrovať si topánky.

A to sme sa ešte stále nedostali k učivu.

Potom prídu elementárne znalosti, bez ktorých sa dnes človek len veľmi ťažko zaobíde – čítanie, písanie, počítanie. Ak nerátam kadejakých sektárov, ktorí si myslia, že to svoje deti naučia lepšie v izolácii domova oni. S tým prichádza vymývanie mozgov. Títo rodičia vraj najlepšie vedia, čo má ich dieťa ovládať, o čom má mať vedomosti, čomu sa venovať, čo rozvíjať a nech ich to učia internetové teórie, posolstvá, šialenstvá, konšpirácie. Tam sa totiž ukrýva absolútna pravda o svete. Nevadí, že tieto deti často nemajú znalosti gramatiky, nevedia sa vyjadrovať, vychádzať v kolektíve, nadväzovať známosti, nemajú šajnu o svete, geografii, histórii, umení, prírodných vedách. Stačí, že vedia nadávať, zapnúť počítač, ovládať dotykový displej a počítať peniaze.

A že sú mnohí učitelia vyhoretí, unavení a bez elánu? Pretože stratili nádej s tou bandou zrúd, ktoré nazývate deťmi a ktoré vychovávajú feťácke pesničky. Deti, ktoré namiesto učebníc a zošitov zaujíma viac, či majú v aktovke pribalené bluetooth repráky, tablet, drogy, alkohol. A takto sa s nulovými záujmami a koníčkami vyberú do školy. Bez záujmu o hlbšie princípy a hodnoty.

Učitelia si taktiež nemôžu robiť, čo chcú. Sú súčasťou systému, ktorý musia dodržiavať. Nemôžu viesť voľnú výuku, s osobitým prístupom ku každému žiakovi. Na rozvíjanie talentov a záujmov slúžia študentské kluby a krúžky. Mnohé z nich už ale aj tak zanikli, pretože deti a mládež nemajú skoro žiadne záujmy a rodičom je to jedno. Ich dieťa je totiž aj tak najlepšie, najmúdrejšie, najjedinečnejšie a pri nejakom probléme sa prídu do školy hádať s tým, že za všetko môže niekto iný. Učiteľ, spolužiaci, systém. Len nie ich dieťa. To je predsa sväté.

Kedysi grázli mali aspoň svoju česť a férovosť a prijali aj trest, pretože vedeli, že si ho zaslúžia. Novodobí „rebeli“ sú už len banda zákerných svíň, ktoré sa cítia zakaždým krivo obvinené, aj keď vedia, že za to môžu oni. A rodičia ich v tom podporujú. Čo na tom, že ich dieťa vezme do školy spolužiakom ukázať otcovu zbraň, alebo mamin sáčok s pervitínom a že sa zhúlené škerí, ako opica na mladé. Kedysi bol frajer ten, komu sa podarilo v tajnosti vziať z domu porno časopis a priniesť ho ukázať celej triede. Každý o tom musel ale mlčať. Dnes by sa s tým ihneď všetci fotili, natáčali sa, mávali s ním nad hlavou.

Potrebu školského učiva nahrádzajú silácke výroky v štýle, „život je najlepšia škola“ alebo „ulica mi dáva lekcie“. Do popredia sa dostáva honba za individualitou a nerešpektuje sa nič a nikto, pretože to takto radia texty novodobých „hudobníkov“, ktorí postavili svoje kariéry a zarábajú na vreckovom, ktoré na nich míňajú deti. Opak spolupatričnosti v kolektíve a zaradenia sa medzi rovesníkov. Základ je ísť hlavou proti múru a systému.

Týmto novodobým posolstvom sa stalo, že sa deti neučia elementárne veci a nezaujímajú sa o dôležité témy. Veď načo? Veď z nich všetkých bude predsa boss. Stačí byť tvrdohlavý a automaticky všetko odmietať tak, ako ich o tom presviedčajú motivačné drísty. A tak tradície, folklór a remeslo sú tabu, alebo niečo podradné. Základ je mať sen, že z nich budú králi. Načo by boli zaprášení od múky, ako pekár; mali na dvore piliny, ako stolár; špinavé ruky od oleja, ako nejaký obyčajný mechanik, keď môžu byť manažéri a dirigovať ľudí a celý svet, ktorý im padne k nohám. Ihneď. Bez cesty. Ale potom príde realita, ktorá nepripraveným rozdáva tvrdé rany. A je neskoro ľutovať, že školské časy sú preč a že sa predsa len trebalo lepšie učiť a prijať širšie vedomosti.

Uvedomte si, kto vaše dieťa oboznámuje so svetom a že učiteľ nie je nepriateľ, ktorý chce vziať vašim deťom sny. Taktiež nemôže za obsah učiva, vzhľad učebníc, zariadenie a technický stav školy.

Majú náročnú a ťažkú prácu a podľa toho by ste sa k nim mali správať a vaše dieťa viesť k úcte a rešpektu. Predstavte si, čo by mu asi urobil Igor Hnízdo.

Zdieľaj to