Ľudia sú nočnou morou Zeme a to nikdy nechodí spať. Bezohľadní spotrebitelia jej trhajú srdce, ako keď puberťák vynadá matke do kuriev iba preto, že ho nepustí na žúr.
Z pod unavenej kože jej ťažíme kamenie a vŕtame do hlavy, až z nej odpadávajú kusy skál. Potrebujeme predsa honosné domy, múry, pekné prístupové cesty a chodníky, aby nám závidel každý sused.
Zo žíl, ktorým dali biznismeni hodnotu vyššiu, ako život a zdravie, vyťahujú robotníci zbíjačkami, sondami a vrtákmi všetko, čo by mohli po úprave profesionálov nosiť ľudia na krkoch, v ušiach, na prstoch, alebo tým plniť žalúdky svojim pažravým autám. Aby malo čo štrngať po vreckách a v peňaženkách.
Túžime po novom a novom oblečení, nábytku, technike, elektronike a dekoráciách a všetko to končí na obrovských skládkach, kamuflovaných za vysadenú trávu. Všade sa povaľujú rozmary a chamtivosť.
Deti sa v pieskoviskách hrajú medzi použitými žuvačkami, prezervatívmi, ihlami. Bubnujú na prázdne fľaše a režú si prsty o črepiny, ktoré tam v noci nechala ožratá mládež. Učia sa medzi tým žiť a to ešte netušia, čo príde.
Stromy sa menia na dosky, zdrapy papiera, bankovky, pochybné zmluvy a drevené transparenty v rukách aktivistov, ktorí si neuvedomujú, že už ani dredy a podkolienky nás nezachránia. Je príliš neskoro na to, aby si uvedomili všetci, aké je to vážne.
Riekam do očí tečú saponáty z naleštených áut a penia od zlosti. Mnohí si myslia, že keď voda nemá ruky, nechytí nikoho pod krkom. Že nerozdá rany. No stačí, aby si na chvíľu odskočila z koryta a plačú všetci v okolí, ktorí sa ulakomili na lacnejšie pozemky v záplavovej oblasti.
V atmosferických pľúcach sa tvorí dym a aj keď je Zem pasívny fajčiar, trčia jej z popraskaných pier komíny, výfuky a požiare. Dusíme sa všetci a nezachráni nás ani útek na vidiek, či do prírody.
Oceánom do tváre pľujú obrovské tankery a tie čierne pľuvance stekajú až do útrob podstaty života a ryby ľutujú, že nemajú nohy. Namiesto toho sa učia slalom pomedzi všetky tie odpadky, siete a vrtule.
Divá zver o sebe nevie, že je premnožená a že to niekomu vadí. Že niekomu chýba ich hlava doma na stene a tak s odporným hlasitým smiechom lovcov prichádzajú o celé rodiny, iba kvôli zábave a trofeji. V riekach, rybníkoch a jazerách sa ukrývajú ryby s rozdriapanými čeľusťami, pretože niekto sa rozhodol, že z rybolovu bude šport a partia ľudí v klobúkoch si urobí preteky.
A potom ich chytá panika, keď zem plače záplavy, vykašliava zemetrasenie a z podráždenej kože jej vyteká láva. A nezachránia nás ani bio výrobky v igelitových obaloch. Ani fanatickí vegáni. Ani informačné tabule a hodiny ekológie v škole.
Čo je väčšia katastrofa? Zemetrasenie, tsunami, zosuvy pôdy, alebo vojny, atómovky, znečistenie, ekologické havárie, nebezpečný odpad? Zem to všetko ustojí a zachová si vo vesmíre svoju pozíciu na obežnej dráhe. My ale nie. Raz po nás neostanú ani kosti, pretože pôda nasiaknutá chémiou rozpustí aj tie. Aj všetky truhly, kríže a náhrobky.
My všetci sme spotrebitelia. Delí nás iba šetrnosť, skromnosť a ohľaduplnosť.