Už ako malého chlapca ma rodičia brali Náučným chodníkom mládeže až k Ihle, pretože to bola trasa, ktorú dokázalo zvládnuť aj dieťa. Doteraz mám kopu čiernobielych fotografií z týchto výletov a chodím sa tam prechádzať dodnes. A naozaj má tento chodník aj náučný charakter, pretože je bohatý o rozmanitosť stromov, rastlín, kvetov, živočíchov a minerálov. Práve tam som ako malý chlapec videl hada, slepúcha, jaštericu, veveričku, ďatľa a množstvo kvetov. A tá vôňa… . Už vtedy mi prišlo pekné, že sa ľudia vedia pozdraviť, keď okolo seba prechádzajú, aj keď sa nepoznajú. Ako v inom svete, kde sú si všetci rovní. Aj to má na svedomí ticho, pokoj a strecha z korún stromov.
Áno, sú aj dlhšie, náročnejšie a možno krajšie a zaujímavejšie miesta na turistiku, ale túto trasu zvládne každý, bez veľkého nároku na kondičku, takže aj mestský človek, ktorý sa radšej všade vyváža, alebo vysedáva po podnikoch, stoluje, telefonuje, surfuje po internete. V lese stačí batoh, chlieb s maslom a so salámou, fľaša s vodou, termoska s čajom, alebo plechovky s pivom. Nie sú potrebné lakovky, nabúchaná peňaženka, príbory, šálky, rev motora a pálenie gúm, displeje, ani hudba na plné pecky. Príroda ponúka svoj vlastný audiovizuálny zážitok – koncert vtákov, šumu lístia, hučania nezastaviteľnej vody v rieke a prekrásne scenérie, ktoré človeku ponúka jedine priamy prenos naživo. Bez gauča pod zadkom.
Vždy som sa rád vyfotil pri bráne do Slovenského raja, pri skalách, ktoré sa zahryzávali do chodníka z jednej strany, zatiaľ čo z druhej strany dolu penila rieka a mal som svoj obľúbený peň, kde som sa taktiež rád fotil. Už ho ale neviem nájsť, keďže prešlo veľmi veľa času, kým som sa znovu prinútil chodiť náučným chodníkom, pretože som lenivý a pohodlný. Pri Zelenej lávke sme hádzali do vody žabky a tí odvážnejší sa šli aj okúpať. Vtedy ešte toto miesto na celé leto neobsadili bytosti z osady, ktoré po sebe nechávajú množstvo odpadkov a vyzerá to ako natáčanie nového spracovania filmu Vinnetou, alebo Tanec s vlkmi. Mnoho ľudí sa aj kvôli tomu radšej otočí, pretože majú strach, aby ich neprepadli, neokradli, alebo neobťažovali. Na druhej strane je fajn, že toto miesto využívajú aj naši miestni otužilci, aj keď ich sezóna sa pomaly končí.
Na druhom brehu Hornádu, za Zelenou lávkou, som mal vždy keď som sa pozrel do lesa pocit, že sa z toho svahu niečo na mňa rozbehne, alebo že dolu zletí nejaká veľká skala.
Pri Ihle bolo kedysi udržiavané volejbalové ihrisko, dnes je z neho už iba náznak. Vždy som si tam dal langoš a čapovanú kofolu. To bolo to pravé osvieženie a nasýtenie pre mňa, aj keď som sa skoro vždy unadával na osy, ktoré lačne lietali okolo stolov. Trochu ďalej je studnička, o ktorej sme sa vždy bavili, či je v nej voda pitná, alebo nie. Nakoniec sme sa aj tak napili a nikto neskončil čupiac v húštine.
Pod mostom, ktorý od Ihly vedie na druhú stranu k terajšiemu turistickému informačnému stredisku, bol zvalený starý betónový most, o ktorom som sa dlho snažil niečo zistiť, no márne. A tam sa moja cesta vždy končila. Ako malý som sa ešte vydriapal do oboch dier v skale, ktoré je vidieť už z diaľky a vedie k ním vyšľapaná cestička. Dnes by som tam už asi nevyliezol. Ale pre malého chlapca to bolo dobrodružstvo a zážitok.
A čo vy? Máte radi túto trasu? Alebo máte v obľube inú?