HORNÁD: Prečo trestáme rieku za svoju ľahostajnosť a nezodpovednosť

Pretína mesto, ako tekutá žiletka zápästie zúfalca a akoby nikoho nebolelo, že už nemá tú správnu farbu. Na oboch stranách sa jej tvorí pena, ako dôkaz toho, že niekto opäť vytiahol zo svojho brlohu koberec a drhne ho spolu s oblečením a špinavými chodidlami na brehu, ktorý už toho toľko pamätá. Kričí do sveta o pomoc, no nikto neodpovedá. Až keď sa naštve natoľko, že jej stúpne hladina, tak okolo nej pobehujú snaživci, trhajúc si vlasy. Biznisu však nevadí, že jej dýcha na chrbát čerpacími stanicami a autoumyvárňami. Ani zapredaným úradníkom nie. Ona však z toho zisku nevidí ani cent. Nedivte sa, že sa občas nahnevá a strhne pár mostov. Spoločnosť jej robí plaziaci sa cyklochodník, ktorý sa nevie rozhodnúť, či chce byť vcelku, alebo mu občas prereže žily cesta. Ani keď má na čele namaľované priecestie, mu to nezaručí plynulosť. Holé zadky pri fľúdri, alebo na Zelenej lávke si z toho však nerobia ťažkú hlavu a močia svoje telá vo vode, ako vrecúško čaju, ktorý sa nedá piť. Všimli si aspoň čajku, ktorá letom kopírovala tok rieky, ako na oslavu života a prírody? Alebo hojdajúce sa fľaše, bez odkazov stroskotancov v ich páchnucich útrobách? Alebo kopy odpadkov, ktoré sa zadržiavajú o nerovnosti a tvoria spolu stavebnicu nánosov, ako z kociek Lega? Všimol si niekto, okrem vyrovnanej mysle rybárov, že v tej vode má ešte stále návnada úspech? Že ta rieka chce žiť? Že otužilci, ktorí príjmu v zime jej chladné objatie medzi ľadovými kryhami, po sebe nenechávajú stopy civilizácie a dôkazy o vynáleze papiera, plastu a skla? Zaujíma ešte niekoho životné prostredie, prevencia, vhodné správanie sa v prírode, ohľaduplnosť a ochota zanechať po sebe niečo pekné aj pre ďalšie generácie? Alebo sa o kráse budú učiť už iba z rozprávania starcov, z obrázkov, filmov a kníh?

Zdieľaj to