Severák dospelosti dovial
šedé mraky všednodennosti
a prekryli nimi hviezdnu oblohu.
Lejak povinností
hasí naše vášne ako lesný požiar
a iskra v očiach už len tleje…
Kam chodia sny spať?
Zdvíham pohľad k nebesám
a zhlboka sa nadýchnem,
ten uhlík vo mne stále páli
a hviezdy
vytrvalo žmurkajú aj keď ich nevidno
Neodkladám život na neskôr
nemá totiž
nekonečný dátum spotreby.
Beriem teda kľúče
a vyženiem otáčky do červených čísel,
tancujem jak šaman aj bez ohnivej vody,
dám ti srdce na dlani
a úsmev hodím do vody jak kameň,
nech sa kruhy rozťahujú
po hladine ďalej a ďalej…
Chamtivému svetu,
zlodejovi ilúzií
vztýčim prostredník ako odkaz,
že sa nedám uhasiť.
Hviezdy totiž stále vytrvalo žmurkajú
a ja neodkladám život na neskôr.