Častokrát sú generačné rozdiely problémom a chýba pochopenie. Starí nerozumejú mladým a mladí nerozumejú starým. Vravíme „tá dnešná mládež“. Pritom každý bol mladým a každý raz zostarne. A mnoho vecí sa zmení, prichádzajú rôzne trendy, módne výstrelky, iné vzory, iné ambície, iné záľuby, iné aktivity, iné predstavy o živote a budúcnosti. Z mladosti sa stávajú spomienky na školu, výlety, lásky, priateľstvá, vylomeniny, úrazy, rodinu, rodičov … . Mnoho vecí je rovnakých, mnoho vecí sa mení a mládež nie je taká, aká bola kedysi. Ani starí ľudia nie sú takí, akí boli kedysi. Mnohé menia sociálne siete, nedostatok osobného kontaktu, príchod AI, virtuálna šikana, vyjadrovanie sa online, tuctovosť a životné vzory.
Trocha ale zaspomínam práve na tie školské vylomeniny, pretože ani v tej dobe o nich nebola núdza. Aj keď trocha inak. Bez drog a alkoholu na základnej škole. Bez toho, aby sa chlapci hrali na gangy a prepadávali ľudí. Bez toho, aby rodičia svoje deti v tých lumparinách podporovali. Bez pochodovania ulicami v kuklách a bodového systému za prepadnutia. Bez neúcty k starším. Aj tí najväčší grázli mali úctu k starším, nebonzovali a nežalovali doma, vedeli prijať trest. Každý bol verný nejakému štýlu – hudobnému či módnemu. A áno, stávalo sa, že sa pri garážach stretli dve partie a pobili sa. Alebo sa chlapci vyzývali a férovky. A to na dvore, na ulici, na ihrisku ale aj priamo v škole na chodbe.
Tiež som nebol ukážkou disciplíny a správania. Raz mi učiteľka v návale hnevu vykričala, že som horší než XY. Nebudem menovať ako kto. Bol to v tej dobe najhorší žiak čo sa týka správania 😀 A zároveň na základnej škole, kam som chodil, pracoval môj otec. Takže som toho veľa neutajil. Najviac som sa bál triednických hodín, to vtedy na mňa žalovalíííííí. Alebo keď sa na mňa prišiel sťažovať niektorý rodič. Ono, mnohé z toho boli nehody. Ako keď mi na školskom výlete v lese, keď som sa driapal na kopec, od nohy odletela skala a spadla na nohu žiačke z druhej triedy. Za trest tom tú skalu musel niesť celou cestou až kým sme nevyšli z lesa. Alebo keď sme sa naháňali, robili mi zle a sadol som spolužiakovi na hlavu 😀 Chvíľu sa potom neukázal. Až v školskej jedálni s korzetom okolo krku. Tiež to nebol úmysel, ale tak to nejak vypálilo 😀 Alebo keď sme sa viacerí naťahovali pri umývadle a spolužiak spadol tak, že si na tom umývadle strašne porezal ucho. A potom také bežné veci ako letiaca mokrá špongia do ksichtu alebo von oknom. Do toho pripinačky na stoličku, kadejaké prilepené papieriky s nápisom na chrbát, fukačky z verzatilky. Alebo keď sa učiteľka pri príchode do triedy šmykla na rozliatej vode a vyčapila sa pred žiakmi. Vysmievalo sa za nadváhu, pehy, okuliare, priezvisko…. . A keďže ešte neboli sociálne siete a chceli sme si trocha urobiť srandu jeden z druhého, tak sme doma na počítači vytvorili v skicári jednoduchú tvár, k tomu napísali meno niektorého spolužiaka a napísali sme tam, že zbiera peniaze na nový záchod 😀 A rozlepili sme to po vchodoch na sídlisku. Urobil som také na spolužiaka, on mi to vrátil. Nikto sa neurazil, dobre sme sa pobavili. Zasmiali. A samozrejme, nesmiem zabudnúť na pamätníky, do ktorých sme si navzájom kreslili. A nie vždy to boli slušné obrázky. Hádzali sme petardy, tagovali sme, písali po laviciach, robili graffiti, z kinderka a prášku do pečiva sme vyrábali „bomby“.
Za správanie sme dostávali fakt strašné tresty – zákaz ísť von či zákaz pozerať telku. Horšie však bolo to prvé. Ako detské sídliskové zbrane sme si vyrábali spľuvatká, praky, gumiparožky, gumipušky, luky. Pamätám si, že prvýkrát som nahlas „do piči“ povedal, keď sa mi do hlavy zapichla šípka z gumipušky – špilka na ktorej konci boli dva malé klince.
Ako zábavku sme z papiera skladali nebo-peklo, pukačku, lietadielka. Hádzali sme si počas hodiny odkazy, úlohy sme častokrát písali až ráno v škole alebo cez prestávky, jeden zošit sme mali aj na 4 predmety. Rôzne módne doplnky a výstrelky, kapsičky, šiltovky, okuliare, potlače na tričkách, prívesky, tetovačky z Brava alebo zo žuvačky, náušnice taktiež z Brava, na šilte pliešky zo zapaľovačov, reťaz na nohaviciach, kľúče na krku, céčka, pogy, zberateľské kartičky, samolepky. Nikto nepotreboval namaľovanú bradu podľa uhlomeru, ani káčerdonaldovské pery, ani sociálne siete, smartfóny, bizárne vzory, drogy, fety, cifrovanosť, zmaľovanosť, nože, plynovky, slzáky v škole. Ale keď som pri tom slzáku, tak si pamätám, ako raz jeden zo žiakov doniesol do školy ten hovnový sprej a vystriekal ho na chodbe. To si neviete predstaviť ten hnusný smrad. Nedalo sa tam vydržať a celá škola smrdela ako žumpa. Aj teraz sa dá takýto sprej zohnať v obchode s kanadskými žartíkmi 😀
Každopádne, nebola tuctovosť, každý vyzeral ináč a každý mal iné predstavy o živote, iné záujmy.
Základná škola bola aj o prvom randení, prvých kamarástvach a o výletoch, na ktorých sa vždy niekto ožral do nemoty a zvracal. A samozrejme to vystrájanie k tomu. Aj vyrobené ospravedlnenky. Do toho tamagoči, tetris, walkmany, či hranie hadíka na prvých mobiloch.
Kreslili sme si kriedou na chodník, skákali sme škôlku, dievčatá preskakovali gumu, behali s kruhom hula hop. Hrali sme céčka o stenu, alebo k čiare. Taktiež sme hádzali guličky do jamky – hlinené, kovové, sklenené. Zbierali a hrali sme pogy. Vymieňali sme si kartičky hokejistov, hrali naháňačky a skrývačky. Hrali sme sa na zlodejov a policajtov, učili sme sa bicyklovať, korčuľovať, skejtbordovať. Všetko pri bytovkách bez toho, aby bol niekde vyvesený oznam, že chodník nie je ihrisko. Hrali sme sa s rovesníkmi a smiali sa. Nebolo tabletov, ani mobilov, ani facebookov. Kamarátom sme zvonili zdola, alebo sme im volali na pevnú linku, ak to rodičia dovolili. Nikto deti nebuzeroval, pretože kedysi si asi starší ľudia uvedomovali, že boli tiež deťmi a tiež mali potrebu hrať sa. Pretože je to normálne. Ale teraz je to iné. Buzerovanie detí tými, ktorí akosi zabudli na vlastné detstvo a mladosť. Vadí im, že sa deti hrajú na sídlisku, na chodníku, na trávnikoch a medzi panelákmi. A zároveň deťom vyčítajú, že sedia pri počítačoch, chodia s mobilmi, tabletmi, konzolami a sú poschovávané kade tade. To nejak nemá logiku. Vyháňať deti ktoré sa hrajú a potom hundrať, že sa nehrajú. Niektorí ľudia sú v tomto fakt až zlí a zákerní.
Na druhej strane, je pochopiteľné, že tie generačné rozdiely sú. Pretože mnohé je úplne ináč a mnohému sa už porozumieť nedá. Zábave, móde, vzorom, hudbe, správaniu, hodnotám… . Ale takto to asi má byť.