CESTA DO PRAKOVIEC A ZO SPOMIENOK: TOTO SÚ SVIEČKY, KTORÉ ZAPAĽUJEM

Spomínať sa dá rôzne. Aj páliť sviečky môžeme voskové, na baterku alebo v hlave, prostredníctvom spomienok. Pretože Spomienka na zosnulých znamená spomínať. A to môžete hocikde a hocikedy, aj mimo tlačeníc v obchodoch, medzi hrobmi či na parkoviskách. 

__________

Keďže je na cintoríne v Prakovciach pochovaná časť rodiny, tak som sa tam šiel previezť aj dnes. No nezabočil som na cintorín. Urobil som si spomienkovú jazdu po sídlisku, s pohľadom na miesta, kde sa odohrávala veľká časť môjho detstva. Tí, ktorí ma poznáte tak viete, že rád spomínam a na mnohé si pamätám. Stále viem, ako voňali vchody, chodby, schodiská. Ako u starých rodičov voňalo oblečenie, periny, knihy, nábytok, chatka v záhrade, opekačka. Ako chutil čerstvý hrášok, maliny, boršč, pirohy, obložené chlebíky, gombolce, roztopené maslo s domácimi džatkami, kompót ku kurčaťu, zemiakové placky, koláč s posypkou, voda so sirupom. Aký hlas mal dedo Karol, babka Gitka, ujo Jaro aj teta Ružena. Rovnaké spomienky mám aj keď idem mestom alebo cez Smižany. Na babku Katku aj dedka Vladka, aj na uja Petra a na krstného. Aj na uja Tarasa a ako sme uňho hrali bingo. A mňa to chytilo tak, že otec musel vyrobiť podobnú súpravu na bingo, aby sme ho mohli hrať aj doma. 

Spomínam na kamarátov, ktorí odišli priskoro. Aj na mnohých ďalších ľudí, ktorých som poznal. 

_______

K Prakovciam mám teda silný vzťah, aj keď som tam nebýval. Prežil som tam mnoho víkendov a letných prázdnin s rodinou.

Pamätám si cesty vlakom, kým sme nemali auto. Staré lístky z tvrdého papiera, do ktorých otec fúkal tak, že mu rotovali medzi prstami, zimu na stanici v Smižanoch skoro ráno, zvuk štikačiek sprievodcu, cestu peši od vlaku. Pamätám si naše prvé auto – modrú Ladu, pre ktorú otec chodil bicyklom do garáže a my sme ho čakali dole. A ako bol koniec cestovaniu starými vagónmi. Pamätám si, ako som sa tešil, keď sa neskôr babka Katka s dedkom Vladkom presťahovali bližšie. Na Západ, potom do Smižian. Pamätám si, ako dedko stále sedel v tom svojom obľúbenom kresle a bubnoval dlaňami o opierky. Ako lúštil krížovky a ako si do zošitov zapisoval odpovede. Pamätám si, ako sme ho už museli chodiť strážiť, pretože už mal svoj vlastný svet a nevedel, čo je skutočné a čo spleť starých spomienok. A zbehlo sa to tak rýchlo. Tak rýchlo, ako keď sa babka Katka pobrala na večný odpočinok za ním. 

K babke Katke som ako malý chlapec chodil radšej, pretože som mal rád jej láskavosť. Nie že by druhá babka láskavá nebola. Len to dávala najavo ináč. Každá si so sebou niesla svoj osobný príbeh a svoje životné bremeno. A čo majú babky spoločné? No predsa pohostinnosť a dobré jedlo. Aj keď už nevládzu toľko čo zamlada.  A teraz vo svojej mame vidím, koľko veľa majú s babkou Katkou spoločného. Aj smiech, aj kašeľ, aj kuchyňu, aj nadávky, aj prejavy dobrej nálady. A aj keď je mojej mame ľúto, že sa svojej mamy nestihla opýtať na množstvo vecí, tak si vedie dobre. Aj ako mama, aj ako babka. 

Pamätám si, ako som ležal v posteli u babky Katky v Prakovciach a pozeral sa na lúster, ktorý máme teraz doma my a stále mi príde zaujímavý. 

Pamätám si, už v Smižanoch, ako chodila k ujovi do domu kŕmiť prasiatka a ako sa tam s nimi rozprávala. Ako šla po chodníku tou svojou nezameniteľnou kolísavou chôdzou. Ako sa každému vedela prihovoriť. Či už na ulici, z balkóna, v autobuse alebo v čakárni u doktora. Ako sa bála kupovať droždie a cukor, aj ako cez vatu z vedra so špirálou kvapkal alkohol. Pamätám si, ako zákerne sa na babke začínala podpisovať choroba, ktorá jej nedovolila ostať tu s nami o niečo dlhšie a vidieť svoju pravnučku. Pamätám si aj to, ako mama s plačom povedala otcovi, že „mama zomrela.“

________

Pamätám si, ako som bežal v Prakovciach dole kopcom po sídlisku, pretože som sa tešil na babku a ako som skončil aj s rozbitými kolenami. No to chlapca nemôže zastaviť, pretože do chlapčenského sveta patria aj rozbité kolená, lakte, vyrazený dych. Pamätám si aj na to, aký zvuk mali dvere, keď sme prišli k babke Gitke a dedovi Karolovi. Áno, tam, kde je na balkóne namaľovaný Jánošík. Aj ako sme u uja Jara pozerali na videokazetách kung-fu a karate filmy. Aj ako som mal strach z tej starej výťahovej kabíny, ktorá sa pohybovala v zamrežovanej šachte.

Pamätám si, ako sme sa spúšťali na skateboarde po chodníku, kde bola autobusová zastávka, aj na sánkovačky za bytovkou pri garážach, aj na panelku a spúšťanie sa po nej v zime na takých umelých hmotách namiesto lyží. Aj ako sa utekalo hore ulicou, pretože to bol vraj nejaký zvyk. Bežať hore kopcom.

Pamätám si juniálesy, aj kino, aj diskotéky a neskôr aj Prakofest. Pamätám si, že na sídlisku bolo mnoho mladých, hral sa tenis, volejbal, futbal a miloval som, keď som mohol byť vonku až do zotmenia. Pamätám si na telefónnu búdku, z ktorej sa dalo telefónovať zdarma a ako sme volali na kadejaké telefonické súťaže, kde bolo treba pri správnej odpovedi povedať „áno“. Aj ako sme sa pri tom telefóne striedali aby každý povedal tú správnu odpoveď, ktorá nakoniec ani správna nebola, takže to bolo zbytočné. 😀 Pamätám si aj cukrárne, potraviny, krčmy a novinový stánok, kam som chodil pre známky a nové číslo časopisu Bravo. Pamätám si, ako všetci robili v závode, aj môj dedko, aj ujo. A ako ujo Jaro vyrábal dýky, valašky a mne veľký nerezový prívesok na krk. Aj ako si pri tom dymil cigaretou do oka. Ale výsledok bol vždy parádny. 

Pamätám si, keď sme prišli k dedovi Karolovi, a z balkóna sme si zakývali s ujom Jarom, aby videl, že sme v Prakovciach. Aj ako šli ulicou aj s tetou Ruženou, ako sme sa zdravili, sedeli v obývačke pri obložených chlebíčkoch a otec s ujom Jarom viedli horlivé debaty o všetko možnom – politika, spomienky na Prakovce, na detstvo, na to kto už nežije, kto ešte žije, komu sa ako vedie, kto sa kam odsťahoval a aká je aktuálna situácia v obci. Pamätám si, ako sme sa potom šli prejsť a spomínali ďalej. Aj na kúpalisko.

Pamätám na blízkosť lesa, chodenie na huby, tú skalu na začiatku lesa, vystrájanie, aj ako vždy v noci pískali pri ušiach komáre. Pamätám si na vlek, aj ako sa mi snívalo, že tam lietam na vidličke. Je to jeden zo snov, ktorý nikdy nezabudnem. A je zaujímavé, že doteraz mám častokrát živé sny o Prakovciach. Pomiešané s kadejakými ľuďmi zo súčasnosti.

________

Spomínam na deda Karola, keď ma učil úctivo sa zdraviť v obchode a na odmenu, ktorú som vždy za to dostal. Ako ma strašil zlým dedom z Koniec Hory, ktorý žil v lese a unášal neposlušné deti. Ako sa ukryl a menil hlasy, aby napodobnil blízkosť tejto zlej bytosti a že si už pre mňa ide. Spomínam na výlety do lesa, na huby, na opekačky v záhrade. Na zbierku odznakov, ktorú som pri každej návšteve obdivoval. Na žlto-červenú šiltovku, ktorú som hrdo nosil po vonku, aj keď vyzerala hrozne, pretože bola od deda. Pamätám si, ako ma vo svojej roztopašnosti a zvedavosti z reakcie obsluhy poslal do videopožičovne, aby som si vypýtal kazetu porna a ja som ako malý chlapec ešte nevedel, čo to je. Na legendu, ako vraj deti, ktoré chceli ísť na neprístupný film, museli pred vchodom do kina pobozkať soplivého deda. Spomínam si, ako mi dedo Karol do žiackej knižky zo srandy dopísal dve jednotky a keď to zbadala moja učiteľka a pýtala sa ma na to pred celou triedou, tak som sa hanbil povedať, ako to bolo. Pamätám si, ako sa bál hmyzu a ako nadával. Rovnako ako ja. Otec vraví, že dedo bol schopný oháňať sa na muchu krompáčom.

Pamätám si, ako som sa bál, keď bola vo vchode tma a dlho som sa odhodlával, kým som od vchodových dverí prebehol ku schodisku a uháňal na druhé poschodie. Pamätám si tmavú chodbu s pivnicami, kde sme sa ako deti báli chodiť. Pamätám si dedovo hundranie s ovládačom v ruke, keď v telke nič zaujímavé nešlo. Pamätám si dedov smiech a ako som bol zvedavý, čo všetko sa ukrýva v šuflíkoch a po skriniach v byte a v chatke. Pamätám si na kosu v chate pod posteľou, na ktorú nás stále upozorňovali, že tam je. Pamätám si, keď som na pohrebe videl prvýkrát môjho otca plakať. 

Pamätám si, ako mi babka Gitka rozprávala o vojnových pivnicových „hrdinoch“, ktorí, keď bolo po všetkom, tak vyliezli aby si prevzali vyznamenania.  Pamätám si, aká zima bola v byte, pretože nezapínala radiátory, aby ušetrila. Aj ako som si na záhrade nepekne prerezal chodidlo a ošetrila mi to. Pamätám si však aj to, ako mala stále menej a menej jasných chvíľ a bál som sa za ňou chodiť, lebo som nevedel ako reagovať, keď ma nespozná. 

_______

Nepálim sviečky. Spomínam takto. Na spoločné chvíle. Na lásku, pozornosť, radosť. Spomínam na život, nie na smrť. Len tak nás naši milovaní nikdy neopustia.

Pin It on Pinterest

Share This