Hovorí vám niečo výraz „genius loci“? Je to duch daného miesta. Pocit, ktorý máte, keď niekde ste. Či už je to v prírode, pri pohľade na pekné scenérie, ale aj na budovy, architektonické skvosty… . Nechodíme sa na to predsa pozerať ako na hromadu kamenia, dreva, betónu, tehál či skla. Chodíme za pocitom. Keď sa dívame na nejakú jedinečnú stavbu, keď obdivujeme kostolnú vežu, keď vojdeme do chrámu a vnímame to ticho a pokoj. Keď si užívame umelecký zážitok z obrazov, sôch, architektúry. Je to o umení, ktoré môžeme chápať ako zázrak. Aspoň ja to tak mám a tak to aj vždy pomenujem. „Zázraky prírody, zázraky zeme, zázraky človeka.“
Jedným zo zázrakov človeka je pre mňa talent, s ktorým sa niekto podelí, aby sme mali radosť. A umenie je to, čo obdivujeme, pretože to sami nedokážeme. Prečítať báseň, román, novelu, poviedku, prechádzať sa po galérii, počúvať hudbu, prednes, spev, obzerať si sochy, kostoly, katedrály, štadióny, mosty, hrady, kaštiele, zámky, kaplnky a iné výtvory človeka. Výtvory, ktoré do nás dávajú pocity. Dokážu pohladiť na duši, upokojiť, utrieť slzy, dať nádej, inšpiráciu, radosť, povzbudenie. Preto napríklad máme svoje obľúbené miesta. Preto mnohí majú svoju obľúbenú lavičku, ihrisko, mesto. Preto ľudia chodia do kostola, aj keď tam nikto nie je. Nie preto, že je to chladný výtvor človeka z nejakých materiálov. Zázrak tomu dáva ten pocit. Pocit veľkoleposti. Ticho. Pokoj. Porozumenie.
Takto chápem genius loci ja. A takto chápem zázraky človeka. Že keď ste nasratí na život, keď ste zúfalí, keď ste sklamaní a smutní, keď sa cítite osamelí, zradení, podrazení… . Častokrát môže pomôcť veľkolepý pohľad na prírodu, kopce, hory, lúky, kvety…., ale aj na výtvory človeka, ktoré do nás vložia určitý pocit a môžu zmeniť našu náladu.