Prvý septembrový deň. Aj keď sa leto, prázdniny a obdobie dovoleniek blíži ku koncu, stále je vonku teplo a slnečno. Po včerajšom náročnom dni som sa dnes vybral preč, okúpať sa, odpočinúť si, prísť na iné myšlienky. A tu nastávajú tie kontrasty. Včera som mal rád ľudí pre ich ochotu, spolupatričnosť, pomoc a ukážku toho, ako sa netreba vzdávať, ako si treba vážiť zdravie a ako byť anjelom v detskom svete, v ktorom je to kvôli hendikepom ťažšie. Títo rodičia si zaslúžia obrovský rešpekt.
No dnes som sa na ľudí strašne nasral. Tiež nie som perfektný a dokonalý, mám a robím množstvo chýb, ale mnohé je o úmyselných rozhodnutiach. A tak som ani nedošiel na výlet a otočil som to nazad do mesta. To je niečo neskutočné, ako poniektorí riskujú za volantom. Ako ohrozujú iných ľudí. Kurva, keď ťa nebaví život a nevážiš si ho, tak sa obes v lese. Konárov je tam dosť. Neohrozuj ostatných ľudí, ktorí chcú žiť. Ktorí si život vážia. Ktorí chcú domov dôjsť živí a zdraví aj s posádkou. A najsmutnejšie je vidieť ako takto riskuje niekto, kto vezie dieťa. Zdravé dieťa. Neváži si teda ani to dieťa a reže neprehľadné zákruty a ide rýchlo ako kokot aj s ním. Ani nespočítam, koľkí oproti mne takto rezali zákruty dnes – neprehľadné zákruty. Asi je pre poniektorých hanba musieť v zákrute spomaliť a vojsť sa do svojho pruhu.
A motorkári? Poniektorí sa taktiež nevedia vojsť do svojho pruhu. Keby som nemal vyššie auto a nestihol sa uhnúť mimo cestu, tak je dnes jeden z týchto magorov vo mne. Ešte že tam nebol strom ani nejaká iná prekážka, v ktorej by som skončil. A ďalší blb za ním mi ešte ukazuje prostredník. Takých hajzlov by som umlátil ich vlastnou prilbou. Oplakávať smrť takého človeka? Že aká tragédia sa stala? Nešťastie? Viete, nešťastie a tragédia je niečo zlé, čo sa stane človeku ktorý si dáva pozor, nie je arogantný, nehazarduje so zdravím a životom a robí všetko pre to, aby sa vyhol niečomu zlému. Tragédia nie je, keď niekto pokúša šťastie a úmyselne ohrozuje nielen seba, ale aj ostatných. Keby ohrozoval iba seba, tak OK. Ale ostatných? Akým právom??? Lenže tu je frajerina jazdiť ako kokot. Blbnúť na cestách a hrať sa na pretekárov. Točiť si kadejaké videá ako prekračujú rýchlosť, riskujú a ešte si to aj nahrávajú. Ako rýchlo idú. Blbci. Ale čo chceme od ľudí, ktorí velebia a majú za celebritu niekoho, kto tu pred rokmi pod vplyvom zrazil a zabil na Zimnej ulici chodkyňu a nebol za to doteraz potrestaný. Dokonca sa tým chválil. A teraz ho uznávajú, volajú do podcastov, lepia si jeho značku na autá. Lenže umrel človek a rodina obete dávala niekoľko mesiacov po sebe do ička oznam, kde hľadali ďalších svedkov nehody, aby neostal páchateľ nepotrestaný. Ostal. Mnohí si povedia, no a čo. Čo také hrozné sa stalo. Lenže, keby sa to stalo v ich rodine, tak by to jedno nebolo. A ako sa ten človek z toho činu poučil? Nijak. Naďalej jazdí ako kokot a správa sa ako kokot. Ani štipka oľutovania a nápravy. Pretože aj keby sme to vzali tak, že ok, urobil kokotinu, tak sa z toho mohol poučiť. Mal na to dosť času. Lenže tu uznávame kadejakých hajzlov, podvodníkov, mafiánov, vrahov. A sympatizujeme s nimi.
Takže na jednej strane uznávame ľudí, ktorí si vážia život a zdravie, starajú sa o chorých a hendikepovaných a na druhej strane tu máme takých, ktorí tancujú so smrťou, nevážia si život, zdravie ani svoje, ani cudzie, ani zdravie a život ľudí, ktorých vezú. A aj kvôli takejto arogancii je množstvo nehôd, tragédií a smrti na cestách. A nielen na cestách.
Tak som to otočil na Hnilčíku a vracal som sa nazad. A nešiel oproti mne v pruhu debil a malé dieťa stálo medzi sedačkami? Musel som trúbiť. Ja fakt nechápem tých ľudí. Skurvených!!!
Potom si poviem ok, odveziem sa niekam do prírody, prejdem sa popri jazere na peknom mieste. A opäť prídem domov nasratý, pretože kým ja idem do prírody preto, aby som tam našiel pokoj a uctil si to prostredie, tak mnohí do prírody idú kvôli tomu, aby tam nechávali množstvo špakov, odpadkov, rozbitých fliaš, papierikov, krabičiek od cigariet, vreckoviek, servítok. A nie sú schopní rešpektovať ani informačné tabule napríklad so zákazom zakladania ohňa, púšťania psov na voľno alebo so zákazom kúpania sa. A napriek tomu sa na týchto miestach každoročne utopí niekoľko ľudí, pretože sa tí ľudia smejú smrti do ksichtu. Smejú sa z tých príkazov, zákazov, pravidiel. Lenže všetko to má svoj dôvod. A kvôli nerešpektovaniu týchto značiek a tabúľ sa mnoho nepekných vecí stáva na rovnakých miestach, na rovnakých vodných plochách, na rovnakých dopravných úsekoch a z rovnakých dôvodov. A to ani nehovorím o tých milovníkoch prírody, ktorí si urobia obytný van a idú sa s nim fotiť na lúke v zákaze alebo v národnom parku, kde nemajú s autom čo robiť. Alebo idú s deťmi kŕmiť na jazero kačky s pečivom. Kto má ale naozaj rád prírodu a zver, ten vie, prečo by sa to nemalo robiť.
Takže ja si už neodpočiniem asi nikde. Na jednej strane mám rád ľudí, na druhej strane ich tak veľmi nenávidím. A častokrát aj seba. Tiež dokážem sám sebe liezť na nervy alebo sa nemať rád za chyby, zlé rozhodnutia a prešľapy. Lenže mnohé by som neurobil nikdy. Nikdy by som pod lavičkou nenechával po sebe bordel, nehádzal by som špaky kade tade, nerežem zákruty, nejdem ako blázon po meste 100 a v obytnej zóne 50. A najabsurdnejšie je, keď si niekto kúpi silné auto a povie mi, že by bola hanba s takým autom ísť po meste predpisovo 50. Čo je kurva na tom hanba? A keď sa poniektorí hráte na pretekárov a v tej svoje hre ohrozujete ostatných, tak sa potom nečudujte, keď sa niekto z ľudí, ktorých ohrozujete, zahrá na zápasníka, vytiahne vás z auta a rozmláti vám ksicht.