Dobehnem na stanicu v Bratislave a pozerám, kedy ide vlak do Spišskej. O 5 minút. Len tak tak som stihol kúpiť lístok s miestenkou a nastúpiť. Siedmy vagón. Kupéčkový. Dnu už sedeli dve staršie ženy, v družnej debate. Vošiel som, pozdravil, odzdravili sa, prebehli samozrejme reči o tom, kto kam cestuje. A prišlo presne to, čoho som sa obával. Neznášam, keď sa niekto príde do kupéčka najesť, akoby mal umrieť od hladu. Jeden rožok, druhý rožok, potom samozrejme oriešky.. . Hodina mliaskania, chrumania, šušťania, až jedna druhú musela upozorniť, že stačilo. V ďalšej stanici pristúpil starší pán a davaj het…. dve bagety, páchnucé kupé, zasvinená košeľa, brada, sedadlo, podlaha. Nechápem, ako toto niekto dokáže. Sadnúť si oproti niekomu, tlačiť do hlavy, mliaskať, sŕkať, vŕtať sa v nose, ušiach, zuboch a narobiť taký bordel. Sú aj takí extrémisti, ktorým nevadí v kupéčku otvoriť rybaciu konzervu. Kurva, došla mi trpezlivosť a vybral som sa hľadať reštauračný vagón. Ten predsa slúži na jedenie a pitie. Vzal som si veci, lebo už som sa neplánoval vrátiť. Iste, mnohým takéto veci nevadia, ale mne hlučné jedenie vadí strašne. Sadol som do reštauráku, obsluhujúci ihneď prišiel, že čo si dám. A viete, aké mám skúsenosti s obsluhou vo vlaku? Výborné. Naozaj. Mám rád reštauračné vozne, popíjať, niečo zajesť, pozerať z okna. A tá obsluha je vždy zhovorčivá a ochotná. Aspoň ja mám takúto skúsenosť. Takže som objednal pivo a vyprážaný syr s hranolkami – a samozrejme som sa posťažoval. V družnej debate s čašníkom sme rozobrali všetko možné. Potom si prisadol ďalší pán a debata pokračovala. Čašník sa opýtal, či si nedám k tomu aj nejaký šnaps. A viete čo? Dal som si. A tak mi zbehla cesta až do Spišskej Novej Vsi. Pri jedle, pití, debate, pozeraní z okna na ubiehajúcu krajinu. Lesy, polia, lúky, mestá, dediny, vodné plochy… . Občas si predstavujem, aké by to bolo bežať tou krajinou tak rýchlo ako vlak. A premýšľal som, až som začal zaspávať. Strašne som bol unavený. Chvála Bohu som nezaspal stanicu a ani nespadol pri vystupovaní z vagóna. Ani do koľajiska. Ani som nezaspal po ceste k taxíku, ani v ňom, ani vo výťahu, ani po ceste do postele. Ale zaspal som.
Ako som spomínal, mám rád cestu vlakom. Upokojuje ma, môžem sa prejsť, vystrieť nohy, zájsť na záchod, prihovoriť sa ľuďom, stretnúť zaujímavé osoby. Aj keď občas sa stretnete aj so smradom, špinou, hlukom, vystrájajúcimi podguráženými cestujúcimi. Ale aj to asi patrí k tomu. Aj chrapot, poťahovanie sopľov, mliaskanie, blbé otázky.
Každopádne, reštaurák to vždy zachráni.
