Vlaková súprava sa ženie krajinou ako obrovský bežec na zipse, ktorý nespája ľavú a pravú stranu oblečenia, keď je človeku chladno, alebo po vykonaní malej potreby, či rýchlom orálnom sexe na verejných záchodoch. Spája mestá, obce a dediny, aby ľudia, túžiaci po vzdelaní, kariére alebo navštívení blízkej osoby, došli do cieľa aj bez šoférovania. Rušňovodič to skoro vždy zvládne a väčšina vykoľajení a nehôd je známa iba z filmových scén.
Rúti sa krajinou a kolesami zakopáva o medzery medzi koľajnicami, pretože jeho ťažké hadie telo by pneumatiky nezvládli a potrhali by sa, ako nafukovacia panna, keď sa jej zmocnia viacerí.
V každej stanici mu brzdy škrípu zubami a kolesá vreštia ako znásilnené a to ani nevníma nadávky krútiacich hláv nedočkavcov, ktorým vadí aj päťminútové meškanie, za ktoré on nemôže. On má svoju hlavu, ktorou ťahá celú súpravu a v nej mu sedí chrobák z ľudského mäsa a kostí, ktorý tiež nerozhoduje.
A to, čo sa mu odohráva v žalúdku, preplnenom študentami, je veľavravné. Mokré šľapaje a stopy po kolieskach ťažkých kufrov svedčia o tom, že zima ešte stále vládne krajine snehom, alebo že dážď stále hrá prim. Poniektorí bežia hľadať voľné miesta a dúfajú, že nájdu prázdne kupé iba pre seba a niektorí čakajú, kým sa vlak pohne zo stanice, aby mohli zaliezť do záchoda, v ktorom zase nie je toaletný papier a okná sú špinavé, ako keby si cestujúci utierali zadky do ich sklenenej výplne.
Konečne sa pohne. Naberá rýchlosť ako správny spád v deji krimithrilleru, až hučí tak, že poniektorým zalieha v ušiach. Do rytmu medzier medzi koľajnicami búchajú zle zavreté dvere, no nikomu sa nechce vstať, aby im zatvoril hubu.
Zo sedadiel sa ozývajú rozhovory a smiech. Afektované študentky so strojčekmi na zuboch sa chvália zodpovednejším spolužiačkam, ako sa zase uliali z prvých hodín a stierajú si z pier rúž, aby doma rodičia nemali podozrenie, že ich dcéra je už dospelá a chce sa páčiť nadržaným spolužiakom. Tí ich podpichujú a vedú dvojzmyselné rečí, akoby sa nič iné od nich neočakávalo. Z niektorých sú už páry a vzájomným olizovaním vnútornej strany hrdla ukazujú okoliu, že majú jeden druhého a učia sa zvrátenosti lásky. Chlapci však stále nevedia podať ruku dievčaťu, keď nastupuje do vlaku alebo jej pomôcť s batožinou. Ruky majú obsadené mobilmi, účesom alebo padajúcimi nohavicami. Veľavravný obraz doby, ktorému sa prizerajú aj strapatí sprievodcovia, v košeliach trčiacich z nohavíc, no je im to jedno. Povedia svoje nacvičené „pristupovalííííí“, skontrolujú lístky, preukazy, naskenujú kódy a opäť niekam zmiznú.
Sedačky skrz omrvinky a pokrčené obaly z čokolád, zastrčené v medzerách dokazujú, čo jedli predošlí cestujúci a koženkové opierky hláv sú mastné od vlasov a ušného mazu. Ráno sa totiž každý ponáhľa tak, že rannú hygienu nepovažuje za dôležitú. Všetko vyrieši žuvačka a poťahovanie sopľov do seba, ako keby to boli ustrice. Niekto si opláchne vo vlaku, na stanici, v škole alebo v práci aspoň tvár, aby sa osviežil a zmyl hrubú špinu. Dievčatá na to majú mejkap, no ranný dych sa nalíčiť nedá. A tieto ranné a poobedné cesty sa opakujú a opakovať budú. A ani z ďaleka to nie je iba o študentoch, príležitostných cestujúcich, dôchodcoch s krížovkami a cukríkmi, robotníkoch s fľašou v rukáve, ktorá skončí v odpadkovom koši na záchode alebo o hlučných osadníkoch, z ktorých sa už na stanici stávajú „Pražáci“. Je to o ľuďoch všeobecne.
Vlak je v tom nevinne.