SPIŠSKÁ NOVÁ VES
Toľko krás v jednom meste. Ak nevnímame skazené obrazy v hlavách kravaťákov, horlivcov, špekulantov a zúfalcov.
Ľudia sa ponáhľajú do práce, na obed, k lekárovi, na úrady, do školy alebo domov a všetky tie krásy už berú ako samozrejmosť. Vždy sa však dá nájsť nový pohľad na krásy mesta, ktoré sú tu pre všetkých. Ale o tom by mohli rozprávať práce fotografov, maliarov a spisovateľov, pre ktorých je mesto nekonečnou múzou a neustálym objavovaním krás z iných uhlov a pohľadov.
Námestie žije, aj keď je niekedy ľudoprázdne, alebo preplnené ľudoprázdnymi bytosťami v ľudskej koži. V pevných perách zviera komíny, nohy holubov, pozornosť počasia a sklenenými zubami výkladov prežúva chodcov, chodníky, plynatosť áut a autobusov, krik školákov a stromy v parku, ako žuvací tabak, až z neho odletujú vtáky, ktoré nikdy neomrzí značkovať ramená budovám, lavičkám a okoloidúcim.
A tak rado oblizuje podrážky prechádzajúcim sa párom, zamysleným umelcom, mladým rodičom, tlačiacim pred sebou svoj najväčší poklad v novom kočiariku, spievajúcim školákom, pobehujúcim deťom a unaveným robotníkom, až mu z jazyka striekajú fontány a z reštaurácií vonia jedlo – ten najpríťažlivejší parfum, za ktorým sa otočí každý.
Obrovské nozdry podchodu Provinčného domu krvácajú ľudí na Letnú ulicu a nasávajú nových, ako dávku kokaínu z chodníka – toho najväčšieho dílera ľudských tiel. Nikdy sa však nepredávkuje a stojí pevne už toľko rokov, že neutiekla ani pamäti čiernobielych fotiek a maľbám akademických maliarov. Aj keď má čelo zamračené skvostnými výjavmi architektúry, zachováva si vážnosť a spoločenské postavenie medzi budovami. Jej dutiny si mnohí mýlia s plochou na lepenie plagátov, rozdávanie letákov, popíjanie alkoholu, či náboženské spevy, no neprestáva veriť v existenciu tých druhých, ktorí neignorujú historické súvislosti, vážnosť a dôležitosť identity mesta a jeho súčastí.
Mnoho pekných budov obsadili prehnité inštitúcie a tak ich krása vôbec nekorešponduje s tým, čo sa pohybuje v ich útrobách, ako nestráviteľné jedlo, príliš dlho čakajúce v črevách na vyloženie. A určite bude páchnuť aj po spláchnutí. Uvoľňujú sa z neho jedy, vsakujúce sa do dobrého mena a budúcnosti mesta a mnoho myslí nakazili tiež, aj keď na všetko je liek. Je škoda nevyčistiť tieto prekrásne budovy aj zvnútra, ako oceľovou kefou, vrazenou do hrdla fľaše, aby sa sklo vydrhlo aj z vnútornej strany. Chirurgickou presnosťou vyrezať škodlivý nádor, brániaci mestu v jeho potenciáli rásť a toto zhubné tkanivo hodiť do zabudnutia, medzi smeti, biologický odpad, prežraté telá hodujúceho hmyzu a potkanov.
Iba tak mesto bude dýchať a nezamotá sa mu hlava z astronomických cifier na zmluvách a pochybných dohodách slizkých bytostí, s krvným obehom svine.
A kým skupinky turistov, hľadajúcich zázraky, celou váhou očakávania cengajú na zvon, ich pozorujú okrúhle očí kostolnej veže, ktoré sa ani na chvíľu nezavrú, aby si odpočinuli. Zdobia najkrajšiu modelku mesta, ktorá bude vždy priťahovať pozornosť objektívov a štetcov. Je tak vysoká, že keby sa na jej vrchole napichol človek, padajúci z oblohy, tak ho zdola nebude vidieť. Aj to je asi účel krížov. Nedostupnosť živým.
Živí cengajú zvonom a šúchajúc jeho chladné kovové telo dlaňami, si predstavujú všetko dobré, čo ich ešte nezastihlo.