Kedysi sa veľa sídliskových detí stretávalo medzi bytovkami pri hrách. Futbal, hokej, tenis, baseball, volejbal, naháňačky, bicyklovanie, korčule atď… . Dnes sa trocha pristavím pri tom hokeji, ako si to pamätám ja, aj keď som sa ho nenahral toľko, čo iní chlapci. Môžete mi do komentára napísať, ako na to spomínate vy, pretože určite nespomeniem všetko alebo možno niečo pomotám. Moje spomienky sa týkajú sídliska Západ 1, keďže ja som svoje detstvo strávil tam.
Provizórnym hokejovým ihriskom, kam som chodil aj ja, bola asfaltová plocha vedľa bytovky na Kollárskej ulici. Najradšej som bol v bránke a chytal. Ideálne nie loptičkou medzi nohy, pretože občas akoby loptičku rozkroky priťahovali. A to idete v momente na kolená a čakáte, kým tá lámavá bolesť až v bruchu nepominie. K hre stačila jedna bránka a brankár, ktorý tam stál iba s hokejkou, alebo mal nejak provizórne vyrobenú vyrážačku aj lapačku aj hocijak okolo nôh poviazané molitany, ako betony. Pamätám si, že sa objavila aj taká tá domáca brankárska hokejka – na klasickú hokejku bola pribitá doska 
Väčší frajeri už mali nejaké časti hokejovej výstroje, takže aj vyrážačku, aj nejaké chrániče, aj helmu. Každý mál ale svoju hokejku, na ktorej nesmel zabudnúť oblepiť čepeľ a keď sa šlo hrať, tak sa hokejky naskladali na jednu kopu, niekto si chrbtom k tej kope hokejok čupol a naslepo ich hádzal raz naľavo, raz napravo. Tak sa losovali hráči do dvoch tímov.
A keď boli na ploche mláky? Žiadny problém. Hokejkami sa tá voda rozhádzala okolo a po chvíli bolo sucho. Horšie to bolo dostať s mokrou loptičkou. Pár loptičiek sa zaseklo aj medzi panely na stene nezateplenej bytovky. A nie vždy ich šlo vybrať. Záleží, v akej výške to bolo.
Zaujímavé však na tom všetkom bolo to, že sa chlapci navzájom k hre zvolávali buď pevnou linkou, zvonili si zdola alebo sa všetko dohadovalo na konkrétny čas a kto prišiel, ten hral. A bola to fakt riadna zábava, ale ako hovorím, nebol som do toho zažratý tak, ako ostatní chlapci, ktorí tým sídliskovým hokejom s tenisovou loptičkou žili až tak, že poniektorí niekam do Pobedimu posielali svoju fotku a údaje a oni im obratom posielali nejakú hokejovú kartičku. Už si nepamätám, čo to vlastne bolo a koľko za to platili. Či nejaký preukaz alebo čo. Hokej som chodil hrať aj kvôli mojim obom bratrancom, aj kvôli kamarátom. Aby som nebol sám. A paráda na tom všetkom je, že práve z tej detskej hry na sídlisku, presne z toho miesta vzišlo aj niekoľko súčasných hokejových hviezd. Dotiahli to zo sídliska na svetové štadióny a detské úspechy vystriedali tie medzinárodné.
Mnohí chlapci ostali tej mestskej pouličnej verzii hokeja verní doteraz a pravidelne hrajú hokejbal. Snáď sa neurazia, že som to charakterizoval takto. Nemyslel som to zle. Často ich vidím na Východe pri hotelovke hrať a je fajn, že sú do toho tak zažratí. Že na to majú priestor, aj keď chodia zo Západu až tam. Proste chalani z celého mesta.
Pretože treba mať záľuby, ktoré sa dajú pestovať aj s kamarátmi a inými ľuďmi. Ukázať dnešným mladým, že život v meste môže byť aj o takomto športe, nie iba o poflakovaní sa, o drogách, vandalizme, nude. So športom a v kolektíve predsa nikdy nemôže byť nuda. Zároveň je fajn vidieť, že ľudia pestujú aj iné športy, nie iba tie, ktoré mesto dotuje státisícami. Toľko k sídliskovým hokejkovým verziám.
A ďakujem vtedajším dospelým, že nehundrali na deti, ktoré sa pri bytovkách hrajú. Že nenadávali z okien a balkónov, keď sa medzi panelákmi ozýval smiech, krik, nadšenie z hry. Kiežby boli ľudia takíto aj dnes.