Na tomto peknom mieste pracujem na dokončení ďalších dvoch kníh. Pekný, útulný a hlavne čistý apartmán, v ktorom mám pocit, že sa o tieto priestory naozaj niekto aktívne stará. S láskou a zmyslom pre detail. Až mi je ľúto tu byť a užiť si ubytovanie. Okrem práčky, umývačky riadu, sporáka, televízora, pohodlnej postele a gauča sú príjemné aj rôzne podstatné drobnosti – perá, knihy, zápisníky, hygienické potreby, prestretý stôl, bohatý výber alkoholu v chladničke. Aj teraz, keď toto píšem, tak do seba sŕkam chladené frizzante.
Keď sa zamyslím, kde všade som už bol krátkodobo alebo dlhodobo ubytovaný na Slovensku alebo v zahraničí, tak mám aj po rokoch husiu kožu. Preto keď sa niekde ubytujem, automaticky kontrolujem periny, obliečky, posteľ. Hľadám šváby a ploštice. Akýkoľvek náznak nepríjemného hmyzu a zanedbanej hygieny priestorov. Pretože s tým mám skúsenosti. A nie iba z lacných robotníckych ubytovní, ale aj z drahších apartmánov či hotelov. Raz ma dokonca v jednom z pražských hotelov uhryzlo v posteli niečo tak, že som skončil v nemocnici na kyslíku. S opuchnutou nohou. Dostal som alergickú reakciu, kvôli ktorej som mal až sťažené dýchanie.
Viem aké to je, keď vás poštípu drobné ploštice, schované v zákutiach postele, aj aké to je budiť sa na to, že po vás lozia šváby. A to mám odmala hrôzu z hmyzu. Začiatky mimo domova však boli občas priťažké. Ak nemáte peniaze na začiatok a v novom prostredí ešte nikoho nepoznáte, tak je to naozaj ťažké. Určite to mnohí poznáte. Skončiť niekde skoro bez peňazí, no hanbiť sa prísť domov. A tak som prespával v kadejakých hnusoch, kým som sa nepostavil na nohy a nezískal nejaké známosti. Kým prišla prvá výplata. Pretože ono, veľmi ľahko sa v zahraničí môže stať, navyše ak ste tam úplne sám, že vás z ničoho nič vyrazia z práce, nedajú výplatu, nechajú vyhladovať a vezmú vám ubytovanie. A tak som tiež skončil s cestovnou taškou na ulici, s českou stokorunáčkou vo vrecku. No ešte v ten deň som našiel inú prácu, s ubytovaním a zálohami. Ale to je iný príbeh. Iba som chcel povedať, že je strašné, keď si musíte ľahnúť niekde, kde je to odporné, smradľavé, špinavé, no nemáte na výber. Pretože je to zdarma od firmy a musíte tam vydržať aspoň mesiac a pol, kým nepríde prvá výplata a nenájdete si niečo lepšie. Nie každý totiž ide do zahraničia za prácou, ktorú má vopred dohodnutú, má vybavené bývanie a berie si so sebou dostatočný obnos peňazí. Ja som párkrát šiel naslepo a s pár drobnými. A bola to vždy obrovská skúsenosť, pretože zistíte, čo všetko sa dá zvládnuť, ustáť, vybaviť. A ako dobre padne pomoc tam, kde to nečakáte. Keď ste v tom najhoršom. Alebo keď padnete na papuľu, no hanbíte sa zavolať domov a povedať, čo sa deje. Že ste týždeň nejedli, alebo že spíte na lavičke, alebo že ste nedostali niekoľko výplat. A často ma prekvapilo, že mi pomohli typy ľudí, s ktorými sa nestotožňujem. Feťák, díler, bezdomovec, prostitútka, zlodej, bitkár, trestanec, mafián, vrah… . Aj od takýchto ľudí sa mi dostalo pochopenia a pomoci v kritickej situácii, keď som sa potreboval naučiť chodiť aj po temnejších zákutiach ulice a ľudskej duše. Aby som sa nenechal oklamať, nachytať, okradnúť. Aby som vedel riešiť rôzne situácie. Aby som zvládol aj špinu, ktorá je naozaj skutočná minimálne tak, ako vidieť v hnusných filmoch a dokumentoch. Že všetky tie pekné mestá, kam sa chodí študovať, na výlety, zájazdy atď…, majú aj inú tvár. Že mesto je ako človek – má aj svoje zlozvyky, neresti, nálady. Že každé mesto má aj svoje podsvetie, svoje živly, svojich démonov a tieňovú ekonomiku.
Viem, aké to je žrať s bezdomovcami. Aj keď som mal strechu nad hlavou od firmy, ktorá neplatila a nedodržala ani jeden sľub. No aspoň som mal izbu v odpornej ubytovni a spoločné sprchy. Sprchy, v ktorej keď ste sa umývali a niekto vedľa na záchode spláchol po sraní, tak ste stáli v hovnách, vyliezajúcich z odtoku. Alebo keď sa celá chodba na prízemí, aj s izbami kúpala v hovnovej vode zo záchoda a von sa chodilo oknom. No lepšie ako ulica, zima, zlé počasie… . Ak nemáte peniaze a aspoň takéto bývanie vám dá firma zadarmo. A ja – mladý vyplašený chlapec, sám vo veľkom meste som držal hubu a krok. A viete čo? V tej dobe som zároveň spoznal človeka, s ktorým sme doteraz naozaj dobrí kamaráti.
Ale ešte sa vrátim k spomínaným bezdomovcom. Niektorí bezdomovci a povaľači sa s vami fakt podelia. A hlad je silnejší, ako odpor k špinavým rukám, ktoré vám núkajú kúsok žemle. Pomôžu vám, no mnohí vás hneď na to chcú aj obrať, oklamať, podraziť. Lebo aj o tom je prežitie na ulici. Aj preto majú mnohí bezdomovci psa. Pretože na to, aby ich mohli kvôli niečomu policajti zobrať, musia zabezpečiť aj toho psa. A na to musia mať prispôsobené auto. Alebo ho majú na stráženie svojho žalostného majetku, pretože si bezdomovci zvykli kradnúť okrem iného aj doklady. Aj keď sú im nanič.
Keď som narazil na prácu, kde dávali každému ubytovanie zdarma, tak som poniektorým ľuďom z ulice dal kontakt a stačilo sa tam len dostaviť. Dostali by ihneď strechu nad hlavou, sprchu, prácu, peniaze. Hádajte koľkí prišli. Ani jeden. Pretože im to takto vyhovuje.
A aj preto si vážim domov, rodinu, čistotu. Preto mám rád toto mesto a preto nemám pochopenie pre bezdomovcov, ktorí sú dlhé roky na ulici. Pretože viem aké je skončiť v riti, no viem aké to je sa vyhrabať. Sám. Lenže keď preniknete medzi týchto ľudí, tak zistíte, že mnohí z nich ani lepší život nechcú. Poznám napríklad bezdomovca, ktorý chodí niekoľkokrát do roka na dovolenku k moru. Žije na ulici, žobre v Prahe a za tie peniaze si dopraje dovolenku 😀 Jedla sú plné kontajnery pri supermarketoch a alkoholu plné regály. Stačí mať iba trochu odvahy a šup s fľašou pod bundu, alebo do tašky. A áno, viem aj to, aké to je ukradnúť vo večierke bagetu kvôli hladu. Pre hlad, kvôli ktorému počas štvordňového voľna radšej ležíte v posteli a čakáte na ďalší pracovný deň, aby ste mohli kolegom kradnúť jedlo zo spoločnej chladničky. /v dobe, keď ešte neboli dotykové displeje, ani facebook, ani youtube a mnohé možnosti, ktoré človek má dnes. Žiadne motivačné citáty z každej strany, tak ako je to v dnešnej dobe / A čakáte na prvú výplatu, aby ste ju mohli minúť na blbosti a drahú večeru. Aj takéto boli moje začiatky mimo domova. Mladý, blbý, neskúsený. No vo všetkom sa dá naučiť chodiť a urobiť si život taký, aby ste boli spokojní. V prvom rade vlastným úsilím. A pomoc od iných je iba bonus. Častokrát dosť podstatný. Dôležité je naučiť sa ľuďom veriť, ale aj neveriť. Naučiť sa príležitosť využiť, ale aj od nej utiecť. Naučiť sa bojovať, ale aj prežiť s rozbitou papuľou, snami, srdcom a dušou. Ale určite to mnohí poznáte. Aké to je začať úplne z nuly a postupne získať prácu, priateľstvo, zázemie, nejaký vlastný majetok, bývanie, úspory. Získavať skúsenosti, ktoré vám pomôžu k tomu, aby ste boli menej naivní a viac ostražití. Aby ste už nerobili rovnaké chyby.
