AKO SOM V “ACEČKU” ROBIL VODIČÁK? ROZTRŽITO

Nikdy som nemal vzťah k autám a neutekal som v škole cez prestávku k oknu, keď okolo šlo nejaké „parádne“ auto, traktor, kamión, vlak… . Neprišlo mi na tom nič extra a v rovnakom duchu som sa bránil aj vodičskému preukazu. Kým spolužiaci si na strednej vodičáky robili, mne to prišlo zbytočné a iba ako nástroj, ktorý človeku z peňaženky vyťahuje peniaze. Až kým som si časom neuvedomil, že šoférovať potrebujem vedieť aj na vykonávanie mnohých profesií. Donútili ma však až rodičia.

„Miro, fakt by si si mal urobiť ten vodičák, lebo vidíš, že je to v dnešnej dobe potrebné„, hovorievala mi mama stále častejšie s tým, že mám ísť k Žeňovi Celecovi; že si ľudia jeho autoškolu chvália. A tak som sa teda konečne odhodlal.

Nikdy predtým som nedržal volant v ruke a odjakživa som sa bránil všetkému novému. Taktiež som sa obával, že tam budem najstarší a budem žať posmešky, pretože pre mnohých ľudí je vodičský preukaz samozrejmosťou a príde im nepochopiteľné, keď ho niekto nemá. V autoškole som sa dohodol a mohol som sa začať triasť pred jazdami.

A našťastie som nebol najstarší zo skupiny. Jedna žena ma vekovo predbehla, čo bola aspoň malá útecha, že nie som pre ostatných prítomných nezodpovedný a omeškaný iba ja.

Teória bola fajn, Žeňo to viedol kamarátskou formou, čo ma upokojovalo. Až kým neprišli jazdy a aj keď som v živote mal už čo-to za sebou, tak som bol riadne vyklepaný. A ani som sa nenazdal a z cvičiska sme vybehli na cestu. A nebolo to také, ako s policajtom vo filme Taxi. Netrhalo ma, nič som nezdemoloval a celkom sa mi to zapáčilo. Upokojujúce, až kým neprišiel termín skúšok a deň D.

Teóriu som pri policajtovi, ktorý bol na môj vkus až príliš vážny, zvládol bez problémov, tak ako všetci ostatní a presunuli sme sa na cvičisko. To už som sa triasol, aj keď mi to pomedzi kužele šlo dobre, aj čo sa týka parkovania a cúvania. A zvládol som aj to.

Nasledovala najťažšia časť. Jazda. A to čakanie, kým som prišiel na rad, bolo mučivé. Mal som dostatok času spracovávať v hlave všetky možné scenáre, kvôli čomu jazdu neurobím. A jasné, že to také jednoduché nebolo – využil som všetky tri pokusy; nie kvôli tomu, že by som nebol zručný a nenaučil sa to, ale kvôli stresu a mojej splašenosti, v ktorej som už toľko vecí pokazil.

I.

Sadáme do auta, ja, inštruktor a vážny policajt. Samozrejme nesmie chýbať rituálne pripútanie sa pásmi a pozícia na sedadle, ako v prvej triede na základnej škole. Cúvam z parkoviska a mierim na cestu, pričom počúvam príkazy policajta. Na podiv som pokojný, no iba do chvíle, keď som v zákrute nevyliezol na obrubník, až sa všetkým rozhojdali hlavy. To už som vedel, že je po jazde, no ešte ma nechal jazdiť ďalej, aby sme mohli všetci vidieť, ako sa viem na križovatke krásne „pohnúť“ na dvojke, so zdochnutím motora. Úspešnosť prvej jazdy sa rozplynula.

II.

Čakal som teda na termín opravnej jazdy a stres sa zdvojnásobil. Jediné upokojujúce bolo, že som nebol sám na prvýkrát neúspešný. A tak sme stáli pri okne a čakali, kedy sa auto vráti, aby mohol ísť ďalší „pán na holenie“, až kým som neprišiel na rad ja. Zvažoval som, či ešte stihnem raz na záchod. Riskol som to bez toho.

Sadáme do aute už si iným policajtom a opäť tie isté úkony. Pásy, sedačka, cúvanie. Vyliezame z parkoviska na cestu a všetko ide hladko. A dôvod mojej účasti na tretej skúške? Policajt mal „pocit“ že som ohrozil chodcov na prechode a neuposlúchol jeho inštrukcie, keď som namiesto vonkajšieho okruhu pokračoval križovatkou po hlavnej ceste. To bol asi znak toho, že neviem šoférovať. Mal som chuť vytrhnúť volant a omotať mu ho okolo krku, alebo ho upozorniť, že šoféra nesmie počas jazdy rušiť rečami. Ani v autobuse sa to nerobí. Bohužiaľ zase neúspešne. Chytala ma panika. Žeňo ma upokojoval, že do tretice to už určite vyjde, no nemal už ten srdečný úsmev, ale trochu mu zamrzol. Tak ako aj mne.

III.

Stále nie som sám, kto čaká na tretiu jazdu a už sám seba ubezpečujem o tom, že neurobím. Prichádza policajtka s vážnym výrazom a ja viem, že je zle. Sadám do auta, klasické úkony a vyrážame cestou k sídlisku Západ a nazad. Hotovo. Šlo to prekvapivo hladko, aj keď som bol zmierený s tým, že budem po zbytok života bez vodičáku. Nakoniec sa však podarilo a doma sa tešili viac, ako ja sám.

Hneď svoju prvú cestu bez spolujazdca som absolvoval do Levoče k Bille a nazad. Cestou nazad som ale presne v momente, keď som sa svetlami oslepený míňal s protiidúcim autom, trafil veľkého psa, ktorý zrejme vybehol z lesa. Pobehuje ich tam veľa. Hneď mi vyplo motor, svetlá a chytila ma panika. Pes ušiel a z diaľky som počul štekot viacerých psov. Naštartoval som a prešiel kus cesty ďalej, kde už bolo verejné osvetlenie a kontroloval som škody. ŠPZ nikde a z nalomeného nárazníka visel chumáč srsti. Vystrašený som volal otcovi, nech príde, lebo som mal „nehodu“. Spolu sme ŠPZ našli. Zároveň to bola jediná nehoda, ktorú som zatiaľ mal.

Takmer okamžite som sa vrátil do Prahy k zásahovke a tam zbieral skúsenosti a ďalšie zručnosti a zatiaľ som vystriedal bez nehody tri svoje autá. Stále však nemám k šoférovaniu a autám vzťah a neviem čo je to autoumývarka, vysávač a upratovanie. Pod sedadlami sa mi kotúľajú prázdne plechovky od energeťákov a narážajú do papierikov od sladkostí.

Čo už, vodičák mám z povinnosti a to nadšenie mi stále chýba. V dnešnej dobe je však nevyhnutnosťou, tak ako ovládanie anglického jazyka, ktorý mi je mimochodom tiež neznámy.

Zdieľaj to