ZIMNOU KRAJINOU NA SKOK OD MESTA

Pekný to kraj.

Vôňa ihličia sa s chladným vzduchom zarezáva do nosa a je to príjemné. Nikto vám to potešenie nepredáva, ako dávku kokainu, pretože príroda je tu pre všetkých, ktorí potrebujú utiecť z mesta a nechať myšlienky plynúť, ako upokojujúci žblnkot potoka.

Podrážky prežúvajú bielučký sneh bez žltých fľakov, povaľujúcich sa výkalov a odhodených špakov. Len sa nepotknúť o ležiace konáre.

Pri stromoch nesedia polomŕtvi feťáci, ani o kmene opreté radodajky, čakajúce, či im niekto nekúpi drink za orálne uspokojenie. Do očí neblikajú reklamy z vietnamských výkladov, pozornosť nerozptyľujú billboardy, plagáty, stroboskopy, klaksóny, dunenie subwooferov, rev motorov, smrad z výfukov, štrnganie pohárov, cinkanie príborov a lyžičiek o šálky, agresivita, krik, hádky, ani strach z teroristických útokov. Nikto od vás nechce vedieť heslo na wifi, ani sa nepýta kde ste kúpili topánky, hodinky, kabelku. Nepotrebujete šminky, manikúru, uhladenosť, argumenty, nabíjačky, peniaze, zbrane.

A to ticho je čarovné, aj keď sa doňho ozýva praskanie vetvičiek, snehu pod nohami a poťahovanie nosom, pretože rukávy na vetrovke dobre nesajú.

Biele oblaky nad hlavou dopĺňa len para z úst a z otvorenej termosky, v ktorej čaká horúci čaj na svoju príležitosť, aby dokázal v tom chlade svoju opodstatnenosť a aj keď je krížený s rumom, tak mu nikto nevynadá do bastardov.

Skôr sa stmieva a stopy po lesnej zveri sú trochu znepokojivé. Najmä keď sa odniekiaľ ozve šuchot, alebo zavýjanie a nikto nevie, kde ste, ak by trebalo v kritickej situácii vyliezť na strom a počkať na pomoc.

Mám rád tento kraj a vôbec mi nechýbajú slnečné pláže, piesok vo vlasoch, tisícky opekajúcich sa ľudských tiel, cudzia reč, exotická kuchyňa, nóbl reštaurácie, nosiči batožiny, ťavy a turbany.

Aj naša krajina má čo ponúknuť na obdiv.

Zdieľaj to