Policajt je jedno z mála povolaní, o ktorých snívajú už malé deti v predškolskom veku, pretože v tom vidia jasnú symboliku dobra. Aj kvôli tomu túžia po dospelosti, aby sa nim mohli stať. Nevedia ešte, že to nie je len poslanie, ale aj prekliatie a že to nie je iba o uniformovanosti, ale o drobnohľade, buzerácii zo strany nadriadených, zviazaných rukách, značne obmedzených kompetenciách, riešeniach nepríjemných situácií a podobne… . Netušia, že nie každý robí tomuto povolaniu česť a dobré meno a že tým sa na vlne nedôvery ľudí voči tomuto orgánu vezú aj ostatní, ktorí tomu život zasvätili z presvedčenia, nie kvôli frajerine a vidine ústupkov.
Áno, poniektorí policajti si myslia, že uniforma dáva povolenie k nadradenosti, páchaniu krívd, šikane, výsmechu, povyšovaniu sa, ale väčšina z nich zastáva opačný prístup a snažia sa tomuto povolaniu navrátiť vážnosť a opodstatnenosť. Že napriek tomu, že pár debilov skreslilo, zhodilo a zosmiešnilo činnosť policajta natoľko, že sa prestáva veriť v spravodlivosť a zákon, je tu aj ich vzorný protiklad. A treba si uvedomiť, že polícia nie je ani policajný prezident, ani minister vnútra. Sú to jednotlivci v teréne, ktorí sa musia rozhodovať a konať podľa vlastného uváženia v danej situácii. Predpisy, poučky a škola sú jedna vec, ale prax a zložité situácie vec druhá. Učíme sa totiž v bezpečí cvičísk, tried, miestností, trenažérov, ale v reálnych prípadoch a situáciach často nie je čas zvažovať možnosti a riešiť, čo je morálne a čo nie. Čo sa verejnosti páči a čo nie. Čo diváci, zhypnotizovaní médiami, rozvalení v bezpečí gaučových súprav schvália a čo nie.
Treba si uvedomiť, že v mnohých situáciách, kedy by mohol policajt konať ináč a možno aj efektívnejšie a rýchlejšie, má zviazané ruky. Nie je to sudca, ani zákonodarca, ani porota, ani kat. Neznamená to však, že sú neschopní. Riadia sa pracovnými postupmi a predpismi. Taktiež však majú svoju hranicu únosnosti a trpezlivosti, tak ako každý človek a majú právo sa brániť, chrániť svoj život a zdravie. Taktiež majú právo zlyhať a robiť chyby. Vždy sa ale všetko hodnotí lepšie z kresla pred monitorom. Každá udalosť a situácia. Kto mal ako jednať, ako sa tváriť, ako sa pohybovať, rozprávať, reagovať. K tomu analýzy rôznych odborníkov a psychológov, ktorí v bezpečí svojich príbytkov týždne rozoberajú a študujú niekoľko sekundové prípady. Pretáčajú spomalene videozáznamy a skúmajú okolie, reč tela, pohyby, fyzikálne zákony… . Ale v danej situácii nikto nemá oči vzadu a v návale adrenalínu nevníma nejakú reč tela a ešte k tomu u všetkých zúčastnených. To sa to dodatočne vždy ľahko hodnotí. V tej chvíli ale na to nie je čas a človek v kritickej situácii koná pudovo, napriek výcvikom a poučkám. To má človek od prírody dané. A riešiť, či bol zásah adekvátny a primeraný? To je zbytočné. Putá s kožušinkou hľadajte v inej oblasti.
Mnohí ľudia nerozlišujú realitu od filmových scén a tak si myslia, že policajt v ich veci môže a dokonca musí konať ihneď, za použitia všetkých dostupných prostriedkov a násilia. Ale nie sme herci vo filme Sudca Dredd. Majú svoje príkazy a rozkazy. Nevyšetrujú na vlastnú päsť, aj keď by to občas bolo možno efektívnejšie.
A že po naháňačke, alebo nutnom použití zbrane konajú prudko a možno drsnejšie? Kto by však v tom návale adrenalínu konal ináč? Ale z pohodlia kresla pred televíznou obrazovkou sa všetko hodnotí „ľahko“ a „jednoznačne“. A za pomoci zmanipulovaných hyenistických médií je to ešte ľahšie. Je zaujímavé, že hrdinské činy policajtov z médií vyprchajú, ako šumivá tableta, ale škandály, podozrenia zo zneužitia právomoci sa omieľajú všade a naťahujú, ako guma v trenkách, za pomoci skresľovania a formovania verejnej mienky médiami.
Mnoho policajtov preukázalo svoju odvahu, nezištnosť a ochotu pomáhať. Z presvedčenia. Nie kvôli uniforme a honbe za povýšením. Mnohokrát konajú nadštandardne, len aby vyšli človeku v ústrety. A pokuty nedávajú zo svojho presvedčenia a pre radosť, ale kvôli tlakom zhora, aby sa mohli vytvoriť štatistiky vybratých pokút, čo je v iných krajinách absurdnosť. Tento systém ale nevymysleli oni.
A že mate zlé skúsenosti? Je to o jednotlivcoch, ktorí sa nájdu v každom povolaní, ktorému robia hanbu.
Minule som bol svedkom peknej situácie. Mladý policajt odstavil auto a vystúpil, aby pomohol slepcovi, ktorý chcel prejsť cez cestu. Ale nemusel. Mohol sa robiť že ho nevidí. A aj takýchto situácii je mnoho a robia svet krajším.
A potom tu máme provokatérov, z radu „vzorných“ občanov. Hajzlov, ktorí sa hrajú na chuligánov, bitkárov a sú hrdí na tričká a tetovania ACAB, no keď ide do tuhého, ležia skrvavení na zemi, tak im je polícia dobrá, keď ju volajú na pomoc, alebo keď chcú niekoho udať. A tí, ktorí nadávajú na systém ho zvyknú využívať najviac. Keď dostanú bitku, keď havarujú, keď ich okradnú, keď sa im vyhrážajú, keď ich nechcú vyhadzovači ožratých pustiť do klubu, alebo ich niekto predbehne v rade pri pokladni. Aj takéto absurdné oznámenia chodia na políciu.
Aj medzi rôznymi grázlami, „mafiánmi“, dílermi a podobnými individuami sú informátori a bonzáci, ktorí sa na verejnosti tvária, ako vyzreli nad zákon a ako pohŕdajú políciou, ale pravidelne tam chodia podávať informácie.
Pripitá mládež rada pokrikuje a provokuje policajtov, pretože vedia, že im nesmú nič urobiť. Ale keby mohli, tak to by bolo asi veľa slipov od hovien. Mnohí sa ale aj za triezva hrajú na samozvaných právnikov, fotografov a znemožňujú prácu na mieste činu, ktorú proste policajti pri tomto povolaní robiť musia, ak si chcú prácu udržať.
A komické postavičky sú tí, ktorí sa smejú z policajtov, urážajú ich povolanie, no keď vidia nejakého kamaráta v uniforme, tak hneď k nemu bežia, aby si s nim na viditeľnom mieste podali ruku a tým ohúrili ľudí okolo, že aké majú známosti. Že majú kamaráta policajta.
Alebo keby sa náhodou niečo zomlelo.
A je fajn ich poznať, keď treba vyriešiť nejaký prúser, alebo sa poradiť. Vtedy sú dobrí každému.
Policajtov proste treba brať ako súčasť systému, v ktorom žijeme a na ktorý sa obraciame, keď máme problém.
PS: Prečo keď idú dvaja policajti po ulici, tak ten mladší ide bližšie pri stene? Aby sa oťukal. 😀