SÍDLISKO ZÁPAD 1: Zopár ďalších spomienok na detstvo, ktoré sme tu mnohí prežili

Tak som si zase zaspomínal. Bohužiaľ nemám fotky z tej doby a tak prikladám iba ilustračné fotky, aby ste mohli dnešnej generácii ukázať, kde to bolo.

 

Určite si mnohí pamätajú, ako toto miesto medzi panelákmi na Hutníckej ulici vyzeralo kedysi dávno a ako to na ňom žilo.

Často sme sa tam stretli susedia, kamaráti a spolužiaci, aby sme si spolu zahrali tenis, nohejbal, alebo volejbal. A radi si zahrali aj dospeláci. A keďže ešte nikto nemal mobil, tak sme si zdola zvonili, alebo sme sa videli z okien a balkónov. Takto sme sa stretávali a dorozumievali sa.

Aspoň tie dva kovové stĺpy tam ostali, ako dôkaz. Na ne sa upevňovala sieťka podľa toho, či sme chceli hrať tenis, alebo odbíjať loptu. Občas sa k nám pridal aj niekto nový, ak šiel okolo.

Do okolia a do bytov sa cez pootvorené okná dostávalo vykrikovanie mien, radostné pokriky, búchanie do lopty, zvuk loptičky na tenisovom výplete… . Nebáli sme sa do toho oprieť, keďže okolo ihriska ešte neboli parkoviská a nahustené autá.

Žiadne pivo, alebo kola… . Každý mal svoju fľašu s vodou so sirupom a ak sme niečo potrebovali, tak nám to rodičia vyhadzovali z okna. Nezabudnem na padanie a odrážanie sa lopty, vyhodenej z dvanásteho poschodia, alebo na parašutistov z papierového obrúska, nite a šrúby, či telefón zostrojený z dvoch kelímkov od jogurtu, spojených silonom. Určite viete, ako to fungovalo.

Povrch to nebol ideálny. Tvorila ho jemná vrstva drobých kamienkov, z ktorých sa prášilo a pri páde sa zarezávali do kolien a do dlaní. Aj loptička sa odrážala všelijako, hlavne ak dopadla na trčiaci obrubník, o ktorý sa dal aj pekne vyvrtnúť členok. Ale nevadilo nám to. Hlavne že sme sa mali kde hrať a stretávať. Kým nás z okien nezavolali na obed… . Po obede však zábava pokračovala až do večera. Aj bez mobilov, drog, chlastu, cigariet a hudby, pustenej na plné gule z reproduktorov.

V zime sa urobil ľad (už si nespomeniem kto ho chodil polievať) a korčuľovalo sa tam veľa detí. A aj keď bol ľad hrboľatý, stačilo to a mnohí sa na ňom učili korčuľovať.

 


Miesta na bokoch dlhých bytoviek, kde neboli okná, slúžili ako multifunkčné ihriská, kde sa dal využiť „praker“ a stena budovy, ktorá ešte vtedy nebola zateplená. So železným „prakerom“ sa dali vymyslieť rôzne hry, naháňačky, odbíjať lopta, alebo tam postaviť nejakého chudáka ako do futbalovej brány a peckovať doňho loptu. Divím sa, že nám nikto z ľudí, ktorí bývali hneď za stenou, nechodil vynadať, alebo nás vyhnať. Alebo možno aj áno, ale nepamätám sa na to. O stenu bytovky sa totiž dala kopať lopta, alebo odbíjať tenisová loptička, ktorá často ostávala v medzerách medzi panelmi. Taktiež sa súťažilo, kto dokáže tenisovú loptičku vyhodiť až na strechu osemposchodového paneláku.

 


Hokejoví nadšenci chodili hrať hokej na priestor vedľa bytovky na Kollárskej ulici a ten, kto stál v bráne, dostal počas zápasu minimálne raz loptičkou presne medzi nohy. A musím povedať, že to bola neskutočná bolesť. Človek padol ihneď k zemi ako podťatý. Teraz už toto provizórne ihrisko vyzerá ako zle olúpaný pomaranč.

 


Keď ešte koryto potoka nebolo zarastené a zanedbané, ako dnes, tak sme chodili preskakovať z jedneho brehu na druhý a vždy bola sranda, keď niekto spadol do vody. Po prúde sme púšťali loďky, vyrobené z čohokoľvek, čo sa dokázalo udržať na hladine. Plastové fľaše, polystyrén, staré spreje a nikoho nenapadlo, že tým potok znečisťujeme. Malým chlapcom to ešte nedochádzalo. Taktiež sa tam dali nachytať malé rybky, alebo žaby a tak sme sa len tak v šľapkách brodili vo vode a do plastových kelímkov tie rybky chytali. Občas sa pri brehu mihla krysa, alebo úžovka.

V zime chodili odvážlivci na potok rozbíjať ľad a občas sa stalo, že niekto do toho potoka aj šliapol, keď sa pod ním ten ľad zlomil. A kým prišiel peši domov, tak mal nohu zmrznutú tak, že sa pohyboval ako keby ju mal drevenú.

 


V zime dostal niekto nápad, ako sa zahrať na snowboardistu tak, že sa šmýkal na kuse linolea, odtrhnutého zo schodiska v paneláku. A tak v skoro každom vchode boli zo schodov vytrhané tieto kusy gumy. Taktiež nikoho nenapadlo, že ničíme majetok. Teraz, odstupom času je to ale milá spomienka.

Nebudem opisovať ďalšie miesta a zážitky, pretože by sa o tom dala napísať kniha. Dnešné deti ani nemajú predstavu o tom, ako a kde sa dalo zabaviť. Aj bez mobilov, tabletov, bluetooth reproduktorov… . Školský dvor, dračie údolie, veľké potraviny, alka, priestory pod schodami, garáže, poukladané panely na mieste, kde dnes stojí kostol a skoro všetky zelené plochy medzi panelákmi, kde sa dala kopať lopta, odbíjať volejbalka, hrať baseball, naháňať sa. V zime sánkovačka na kopci na Blaumonte vedľa rozvodne, kde nejeden zlomil sánky, malé kopčeky pri panelákoch, kde sa robil malý pruh ľadu a kopu deti sa tam chodilo spúšťať a ďalšie miesta, na ktoré si už nespomínam. Každá partia chodila inde. V jednom zo svojich starších článkov som sa povenoval životu na sídlisku Západ 1 detailnejšie.

Rád na to obdobie spomínam a je mi ľúto, že už je to iba časť dávneho života na sídlisku, ktorý sa vytratil. Už nepočuť krik mladých zabávajúcich sa ľudí, ani hlasité rozhovory, smiech, pokrikovanie, ktoré sa ozývalo nie len cez víkendy. Dnes sú už skoro všetci preč, alebo majú už svoje rodiny a vedú slušný život. Vystriedala ich generácia nasiaknutá lenivosťou, ignorantstvom, s digitálnymi predstavami o svete a o živote. Tak sa ale mení doba.

Zdieľaj to