Ako málo stačí k tomu, aby sa zvrátená túžba po moci a nadvláde dokázala zmeniť na smrteľnú hru, v ktorej sú figúrkami nevinní, umierajúci ľudia a ich hodnota je iba číslom v štatistikách. Je našim obrovským šťastím, že to zlo nevidíme z okien svojich nezbombardovaných a nerozstrieľaných obývačiek. Že sa podarilo dosiahnuť koniec tejto skaze ľudstva, ktorá by určite prišla. Možno by sme tu teraz neboli nikto z nás. Aj keď, nič vám tento popis nepripomína aj teraz, v súčasnosti? Nie je to až tak ďaleko na východ.
Ale späť k roku 1945 a tomu, čo bolo predtým.
Aj chudobný, výrečný jednotlivec, ktorý je v správnu chvíľu na správnom mieste a dá v zlom období zúfalým ľuďom nádej a predstavu o krajšej budúcnosti, získa svoju moc. Ak je trpezlivý. Potom je už jednoduché ľuďmi manipulovať a získavať si masy. A každý, kto si získa svojich obdivovateľov, ich začne časom zneužívať. Toto je moc. Mať hlavu, presvedčivý dar reči a plán. A v jeho mene budú bojovať iní. Aj taká je politika. Aj tá dnešná. Propaganda ostala, akurát na plagátoch a billboardoch sa menia heslá; nenávisť a neznášanlivosť je ukrytá v hádankách; uniformita a spolupatričnosť sa ukryla za odznáčiky; priame prenosy sa zmenili na manipulatívne zostrihy vo večerných správach; spravodajskú hru namiesto agentúr robia politicky ovládnuté média a mnohé celebrity sú agentmi propagandy; smrť sa zneužíva na získavanie politickej sily pre vlastnú mocenskú hru, ukrytú do farieb, transparentov, megafónov, sociálnych sietí, hashtagov a falošného záujmu o ekológiu a aktivizmus. Aj takto sa bojuje o moc.
Netreba zabudnúť, kto sa o tento mier zaslúžil a kto ten mier pošliapal. A kto po ňom šliape teraz.