Ale aby som dnes napísal aj niečo pekné a pozitívne.
Život v meste je aj o mnohých pekných maličkostiach. O podstatných maličkostiach. Skúste si ich všímať. Keď vidíte, ako niekto pomôže starému človeku po schodoch, susedovi s ťažkými taškami, keď vám niekto pomôže pozbierať zo zeme rozkotúľaný nákup z roztrhnutej igelitky. Keď vám niekto podrží dvere, počká na vás s výťahom, dá prednosť. Keď vám niekto opätuje úsmev. Keď vidíte, ako sa niekto dokáže zastať človeka, ktorému je krivdené, keď niekto pomôže slepcovi cez priechod pre chodcov, keď niekto vysvetľuje turistom kde čo nájdu a čo stojí za to navštíviť. Keď vidíte, že niekto na lavičke plače a okoloidúci sa mu prihovorí, keď niekto podá nízkemu človeku sám od seba z regála tovar, pretože vidí že naňho nedosiahne. Keď niekto zdieľa vašu prácu a snahu. Keď vás dlho nevidieť a niekto vám len tak napíše alebo zavolá, či ste OK. Keď vidíte, ako niekto umiestňuje krmítka a vtáčie búdky, a najkrajšie je vidieť, keď je to aj s deťmi. Keď niekto deťom vysvetľuje ako to chodí v prírode, meste, živote. Keď niekto pozbiera odpadky, aj keď nie sú jeho. Keď sa niekto stará o záhradku, či už vo svojom dvore rodinného domu alebo o spoločnú pri bytovke. Keď tam pestujú kvety a pravidelne ich polievajú. Keď vidíte, že tu ľudia dokážu podporiť tých, ktorí tu ostali a o niečo sa tu snažia – prevádzky, obchody, remeselníci… . A reálne niečo vyrábajú, ponúkajú, predávajú a sú súčasťou života v meste. Vďaka nim sa máme kam ísť zabaviť, posedieť, najesť, napiť, prísť na iné myšlienky, zašportovať, žiť kultúrou, literatúrou, filmom, divadlom… . Keď vidíte ľudí, vďaka ktorým sa tu oplatí žiť, budovať, snažiť sa o niečo, deliť sa, bojovať, zastávať sa správnych vecí. Ľudí, ktorí to tu zveľaďujú, opravujú, skrášľujú, čistia… Ľudí, ktorí prispievajú k vôňam mesta – pekári, cukrári, mäsiari, upratovačky, záhradníci, kaviarne, reštaurácie … . Ľudí, ktorí sa venujú komunite, deťom, dospelým, dôchodcom, hendikepovaným, osamelým, chorým a túžiacim po poznaní.
Mnohí určite viete, že rozvážam dôchodcom obedy. A aj tam sa stretnem s kadečím. Na parkovisku, na cestách, vo vchodoch, vo výťahoch… . A ľudia sú rôzni. A poteší, že nie všetci sú uhundraní a nepríjemní. Stačí, že som častokrát uhundraný a nepríjemný ja 
Napríklad poteší, keď vás niekto pozýva ďalej na koláčik, alebo na poldeci, aj keď je to asi aj o tej samote na sklonku života. Alebo keď niekomu prinesiete obed, ste preňho cudzí človek, a na mikuláša vám dá balíček, alebo vám upečie koláč, alebo stále dá niečo sladké, alebo zavolá na kávu a opýta sa, ako sa máte. Keď chápu, že nerozvážate pizzu, ale kopu obedov, každý na inú adresu a preto nemôže každý dostať obed naraz v rovnakú hodinu a minútu.
Keď vidíte, koľkí ľudia vedia poďakovať, uznať, odpustiť, rešpektovať, pomáhať… .