Úryvok z rozsiahlejšieho cyklu pod názvom Môj život
Prečo som si požičal názov rubriky od nesmrteľných majstrov inteligentného humoru, pánov Lasicu a Satinského a tejto ich legendárnej scénky? Nuž preto, že je veľmi vhodný. Každý z nás, keď sa ponorí do svojej minulosti a spomienok, vždy nájde takýto úryvok, ktorý je časťou rozsiahlejšieho cyklu nášho života.
Ako sa zo mňa stal pedagogický asistent
Mám za sebou ďalších desať mesiacov života. Za desať mesiacov sa toho dá stihnúť veľmi veľa. Niekto absolvuje semester na škole, žena za tú dobu dokáže počať a vynosiť zdravé dieťa. A niekto dokáže zistiť, že sa zmýlil v povolaní a našiel si konečne novú životnú cestu. Áno, aj o tom je život. Ale, viete, ako sa hovorí, radšej neskôr ako nikdy.
Rok a pol som bol bez práce. Rok a pol som prežíval na dennej báze sklamania a nezáujmu o moje schopnosti. Netvrdím o sebe, že som dokonalý, určite by som sa mal ešte čo učiť. Robil som niekde chybu, ale nedozvedel som sa to od potenciálnych zamestnávateľov, že kde. A tak to ostávalo na úrovni domnienok a dohadov, ktoré možno neboli ďaleko od pravdy.
Jedného dňa mi prišiel „liebesbrief“ z úradu práce, že sa mám dostaviť kvôli výkonu aktivačných prác. Tak som šiel. Na chodbe sme stáli viacerí, až prišiel rad na mňa. Pani úradníčka mi ponúkla dve možnosti, čo a kde by som mohol robiť. Jednou bola nejaká administratívna práca v katastri nehnuteľností a druhá bola pozícia asistenta učiteľa na Základnej škole Ing. O. Kožucha. Myslím, že sa podľa názvu článku hneď dovtípite, že som ani na jednu Planckovu jednotku času nezaváhal, ktorú ponuku prijmem. Rozhodol som sa pre možnosť b (ale nie v štýle b, b, b, ako je to v známom videu). Hneď od tej chvíle mi bolo jasné, že to bude pre mňa veľká výzva. Videl som mnohé pre a proti, ktoré toto rozhodnutie nieslo so sebou. Ešte v ten deň som šiel osobne do školy za pánom riaditeľom a neskôr som mu poslal svoj životopis. Bolo to asi týždeň pred začiatkom školského roka. A za tri dni som dostal odpoveď, že môžem nastúpiť. Dostal som šancu! Samozrejme, vám nemôžem povedať mená učiteľov a žiakov (GDPR je GDPR), a tak to bude celé bez mien, ale postavy v blogu sú skutočné a reálne. Teda, chyba nie je vo vašom televíznom prijímači či počítači.
Začiatok …
Prišiel deň D, kedy som nastúpil do práce a po vyše 25 rokoch opäť vstúpil na pôdu základnej školy. Prvé kroky smerovali k vedeniu školy. Tam mi pán zástupca oznámil, v ktorých triedach, u ktorých učiteľov a na akých predmetoch budem robiť asistenciu na vyučovaní. Dostal som sa do dvoch tried s koncovým číslom 9. Posledný ročník, posledné ťaženie pred výstupom z detských čias a postupným nástupom na cestu dospelosti. Dostal som sa k 15-16-ročným žiakom. To bola prvá výzva. Tá druhá a neporovnateľne náročnejšia boli však predmety. Slovenský jazyk je pre mňa v pohode. Ale, keď som od pána zástupcu počul slovo MATEMATIKA, zježili sa mi všetky vlasy na hlave, chlpy na tele a mojím mozgom sa rozbehla tak intenzívna búrka myšlienok, že to vyzeralo, ako keby som mal v hlave celý CERN. A garantujem vám, že som vtedy musel vyprodukovať pár nových elementárnych častí. Tí, čo ma dobre poznáte, viete, že ja som bol doslova triedny nepriateľ s matematikou a pri našom vzájomnom strete dochádzalo k efektu, ako keď sa v ranných štádiách vývoja vesmíru tesne po Veľkom tresku zrážali častice hmoty a antihmoty – gigantický nukleárny výbuch. No nič, potreboval som sa k tomu postaviť čelom. Bola to fakt výzva s veľkým V.
Prvý deň, prvá hodina. Slovenský jazyk. Prišiel som do triedy spolu s pani učiteľkou, ktorá ma predstavila ako asistenta a okrem všetkých žiakov som sa zoznámil najmä s tými, pre ktorých som tam bol, ktorým som mal pomáhať. Ak ste doteraz nevedeli, v čom spočíva práca asistenta učiteľa, tak vám to v krátkosti vysvetlím.
V dnešnej dobe sa čoraz viac stretávame so žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Sú to deti, ktoré trpia rôznymi poruchami, za ktoré nemôžu. Hovoríme o dyslexii, dysgrafii, dyskalkúlii, dysortografii, o poruchách správania, dyspraxii, o mentálnom alebo telesnom postihnutí, až po autizmus. Nie je však vylúčené, že tým trpia aj nadaní žiaci. Kto sa chce o tom dočítať viac, môže si dať tieto kategórie žiakov do vyhľadávača a zistí podrobnosti. Ja sa chcem v článku venovať iným veciam, najmä, tej krajšej stránke tohto povolania.
Prvé dni boli primárne, o takom oťukávaní sa medzi mnou, učiteľmi i žiakmi. Predsa len, videli sme sa po prvýkrát a museli sme si nájsť cestu k sebe a spôsob spolupráce. A ja zasa štýl práce, pretože základná škola je teda diametrálne odlišná od vysokej školy, kde som tiež kedysi pôsobil. V začiatkoch mi veľmi pomohli špeciálna pedagogička a psychologička, ktoré na škole pracujú. Obe dámy mi boli vynikajúcimi mentormi a nikdy mi nepovedali nie, keď som za nimi prišiel s otázkou alebo pre radu. Predsa, bola to pre mňa terra incognita, kde nepracujete so strojmi, ale s ľudskými bytosťami a každá je úplne iná. Dostal som informácie, ktoré som potreboval, dobré rady a tipy, ako mám pracovať s jednotlivými žiakmi. Samozrejme, nasával som plnými dúškami spôsob učenia a vysvetľovania preberanej látky od samotných učiteľov. Musel som pochopiť učivo, aby som ho potom mohol preberať so žiakmi. Tak som sa do toho pustil s vervou mne vlastnou – teda naplno.
Na škole som mal aj svoje miesto v kabinete spolu s ostatnými asistentkami. Jediný chlap v spoločnosti milých dám a rovnako to bolo aj v učiteľskom zbore. Vrátil som sa v čase do doby strednej školy, kde som v takomto kolektíve bol denne. Postupne sme si našli k sebe takú cestu, že ráno sme začínali vtipmi, kadejakými humornými somarinkami či malým povzbudením do práce. A takto naladení sme potom vyrazili do tried za našimi žiakmi.
Priebeh …
Prišli prvé hodiny, kedy mi učitelia po ceste do tried povedali, že dnes si zoberiete vonku toho a toho žiaka (alebo týchto žiakov) a budete s nimi preberať to a to. Mal som ich spolu desať. A tak sme sa začali spolu učiť a predovšetkým, pripravovať na testovanie T9, ktoré nás čakalo v marci. To bolo každú hodinu žiakom tak intenzívne pripomínané, až sa to stalo neoddeliteľnou súčasťou aj môjho života a fungovania v škole. Práca asistenta spočíva v tom, že si vezmete žiaka, ktorý má jednu alebo viacero hore uvedených diagnóz a mimo triedy s ním preberáte učivo. Ale, pomalším tempom, pretože tieto deti nedokážu pracovať takým tempom ako ostatní žiaci a potrebujú viac času na zvládnutie učiva. Nájdete si s ním spoločný postup, tempo a počas výučby používate rôzne kompenzačné pomôcky, ktoré žiakovi pomáhajú zvládať učenie, lepšie pochopiť a zafixovať preberané učivo. Obrovským benefitom tejto práce je, že si postupne so žiakom vybudujete vzťah, ktorý je založený na vzájomnej dôvere. Ja som ten, čo ti podáva pomocnú ruku a potiahne ťa a ty sa tej ruky chytíš a budeš sa jej držať – takto som ja pochopil zmysel tejto práce. A ono to fungovalo! Postupne sme si k sebe našli takú cestu, že sa deti doslova pýtali ísť so mnou pracovať von mimo triedy. Občas, keď sme už prebrali zadané učivo, sme sa len tak rozprávali. Samotní žiaci sa pýtali na rôzne veci zo života alebo sme sa rozprávali o autách. Jednoducho, čo ich zaujímalo a bavilo. Pracovali sme a po dvoch mesiacoch sa začali postupne ukazovať prvé výsledky tejto našej spoločnej práce. Žiaci zvládali učivo, písali písomky na pekné známky a pre mňa najcennejšie bolo, keď mi jeden žiak napísal polročnú písomku na dvojku. Idem po chodbe a zbadám svojho žiaka, ktorý mi už zďaleka kričí, že: „Pán asistent, dostal som dvojku!“ Verte, že sa ťažko opisuje ten pocit a aj teraz, keď to píšem, mám obrovskú hrču v hrdle a zahmlený zrak. Ak robíte svoju prácu s vášňou a maximálnym nasadením, vie veľmi rýchlo priniesť najprv prvé malé úspechy, ktoré neskôr prerastú do veľkých. Podarilo sa mi ho napríklad naučiť Pytagorovu vetu tak, že nemal problém ju odrecitovať naspamäť počas prestávky, keď sme sa stretli na chodbe aj mesiac po tom, čo sme už preberali iné učivo. Poviem vám už len toľko, že tento žiak bol veľmi usilovný, hoci život sa s ním nemaznal. A považujem prácu s ním, a to, čo dosiahol, za svoj najväčší úspech počas celých 10 mesiacov.
Práca asistenta bola pre mňa tiež obrovskou šokovou terapiou. Raz som vysvetľoval učivo na hodine matematiky, keď pani učiteľka mala problém s hlasom. V tom čase sme preberali rovnice. Postavil som sa pred tabuľu a pod dozorom pani učiteľky som žiakom vysvetlil postup pri riešení dvoch rovníc. Je to opäť pocit, ktorý musíte zažiť, ináč nepochopíte, čo je to stáť pred tabuľou a vysvetľovať. Keď som skončil, vrátil sa dozadu na svoje miesto, uvedomil som si, čo som vlastne teraz zažil a urobil. Tak som sa zamyslel a povedal si v duchu, že keby ma teraz videli moji učitelia matematiky, tak by neverili vlastným očiam a mysleli si, že je to voľné pokračovanie filmovej trilógie Matrix. Dokázal som prekročiť tieň vlastného bytia, prekonať sám seba a spraviť bodku za nenávisťou k matematike. Hlavnú zásluhu na tom majú učitelia matematiky, u ktorých som bol na asistencii. Tí mi potvrdili to, čo som dávno vedel, zažil a čo mi už nikto nikdy nevyhovorí – 50% úspechu žiaka je v učiteľovi, v jeho prístupe a v tom, ako dokáže u žiakov vybudovať vzťah k jeho predmetu a doslova ich pre neho nadchnúť. A tiež to bolo o tom známom – karma je zdarma – nenávidel si matematiku, tak ju budeš „učiť.“ Fakt, šoková terapia ako hrom!
A mimo môjho pôsobenia neostali ani ostatní žiaci. Dodnes si pamätám na jednu hodinu slovenčiny. Pán učiteľ ma poslal počas hodiny prefotiť pre žiakov nejaké materiály. Keď som odchádzal, žiaci sa mi slušne pozdravili dovidenia. Tu som si rýchlosťou svetla spomenul na slávnu scénu z filmu Terminátor. Pamätáte si na scénu, kde Arnold prichádza na policajnú stanicu a po rozhovore s policajtom povie: „I’ll be back“? Otočil som sa vo dverách, pozrel na triedu a povedal: „Ako povedal Arnold Schwarzeneger v Terminátorovi: I’ll be back!, Já se vrátím!“ a vyšiel som z triedy. Už som počul spoza dverí tlmený výbuch smiechu. To sa potom, samozrejme, uchytilo a na záver roku som sa nemohol ináč s týmito žiakmi rozlúčiť ako touto legendárnou filmovou hláškou. Viete, škola nemá byť iba vážna a o drvení vedomostí. Má byť aj o humore a srande, a práve takéto veci dokážu posunúť vzťahy do vyšších sfér.
Keď som vykonával dozor na chodbách, zažil som tiež množstvo pekných vecí. Aj som sa naučil, ako výchovne pôsobiť na žiakov. Zistil som, že krik nie je vždy riešením, aj keď v mnohom vie pomôcť (ale niektorí si ani tak nedajú povedať). Tak som sa tými „problémovejšími“ partiami žiakov skúsil zblížiť trochu inak, a to cez rozhovor a osobnejší kontakt s niektorými z nich. Celkom to zafungovalo. Nielenže pokyn stačilo namiesto tristokrát s krikom zopakovať iba maximálne dvakrát a pokojným hlasom, ale niektorí z nich mi časom prišli pomôcť len tak na dozor a tiež sa porozprávať. To bol ďalší veľmi príjemný moment. Postupne ku mne začali počas dozorov chodiť spočiatku jeden – dvaja žiaci a neskôr som doslova videl, ako sa blíži ku mne „stena“ deviatakov (však boli vyšší aj o dve hlavy odo mňa) so slovami: „Chceme sa s vami porozprávať pán asistent!“ Boli to nielen moji deviataci, ale aj žiaci z iných ročníkov. Je to naozaj úžasné vidieť, ako obyčajné slovo, vtip, či iba malé povzbudenie vie urobiť u niektorých doslova zázraky. Po tých dvoch katastrofálnych rokoch, čo sme všetci zažili, je dopyt po teple ľudského kontaktu neskutočne žiadaný. Už len zdanlivo obyčajná veta: „Ako sa máš/máte?“ má väčšiu silu ako všetky atómové bomby sveta, lebo ten druhý pocíti, že mu nie ste ľahostajný, ale že máte záujem o neho. Chcem vás všetkých, ktorí to čítate, povzbudiť k tomu, aby ste túto vetu používali často. Verte, že to má zmysel a tí, ktorým ju poviete, vám časom budú oplácať presne tou istou vetou. Rovnako je to s povzbudením. Spomínam si na jeden zážitok. Mali sme na škole súťaž v prednese poézie a prózy a na chodbe som sa míňal s jedným žiakom. Hoci som ho neučil, poprosil ma, aby som mu držal prsty. Samozrejme, povzbudil som ho a povedal: „Držím ti prsty.“ Neviem, či to bolo ešte v ten deň alebo na druhý deň, no stretli sme sa opäť a on povedal: „Pán učiteľ, dobre ste držali prsty, vyhral som.“ Neviem, aké to bolo miesto, no to bolo naozaj niečo úžasné! Keď takto za vami príde žiak, že mu ten pocit, že niekto stojí za ním a drží mu prsty, dokázal pomôcť a on zo seba dostal to najlepšie, čo je v ňom. Raz som mal u prvákov prednášku o vesmíre počas vyučovania. Rozprávali sme sa o slnečnej sústave. Na konci, keď som zodpovedal všetky otázky, prišlo za mnou jedno dievčatko a objalo ma. Vzápätí ju nasledovala celá trieda a vytvorili okolo mňa klbko. Opäť sa to nedá opísať a verte, že doma mi vyskočili slzy, keď som to povedal rodičom. Niekedy to boli veľmi emočne ťažké chvíľky.
Keď som koncom januára uspel vo výberku, preklopila sa aktivačná činnosť do reálnej pracovnej zmluvy v rámci projektu cez CPP. To už bol nezadržateľný finiš, kedy za necelých šesť týždňov čakalo na mojich deviatakov už toľko spomínané testovanie T9, ktoré sa 22. marca stalo skutočnosťou. Ráno som si obehal svoje triedy a ešte na záver som sa ich snažil trošku povzbudiť, aby sa nestresovali a napísali monitor čo najlepšie. Sedel som vtedy na chodbe, kde žiaci písali test a dával som pozor, aby ich pri tom nikto nevyrušoval. Prežíval som to s nimi. Predsa len, žil som tým plných sedem mesiacov. Keď potom začali postupne vychádzať z tried tí, čo už napísali, tak som bol ako stará Kelišová a okamžite som sa ich vypytoval na ich pocity. Chcel som vedieť, aký majú z toho dojem a v prípade negatívnych odpovedí ich zasa povzbudiť, aby sa tým nezaoberali a sústredili sa na slovenčinu (matematiku písali ako prvú). Aby to nechali tak a netrápili sa nad tým, čo sa už nedá zmeniť. Testovaním sa moja cesta ale neskončila. Keďže hlavný cieľ bol úspešne za nami, nasledovala úprava môjho rozvrhu a pribudli mi noví žiaci a aj predmety. Dostal som sa k žiakom do 5., 6. a 8. ročníka a pribudli mi predmety ako angličtina, chémia, geografia, ale ostali mi aj dobré známe predmety – slovenský jazyk a teraz už milovaná matematika. Opäť sa začalo najprv oťukávanie hlavne so žiakmi, ktorí ma doteraz poznali iba z chodieb školy. Tým, že som už mal pracovnú zmluvu, tak som hneď začal s adaptačným vzdelávaním, kde mi mentora robila pani špeciálna pedagogička, s ktorou sme sa už dobre poznali. Poviem vám, že som nemohol dostať lepšieho odborníka ako niekoho, kto roky pracuje s týmito deťmi. Chodil som na náčuvy k mojim kolegyniam a tiež k nej, lebo hlavne prax z vás spraví naozajstného a dobrého odborníka. Vedomosti sú vám nanič, ak ich neviete pretaviť do reálneho života. Skúšobná a aj ostrá vzorová hodina na záver adaptačného vzdelávania dopadli výborne, predsa už som mal nejaké tie skúsenosti.
Poobede to však nebolo len o štúdiu materiálov potrebných k práci či prípravách, ale aj o veľmi zaujímavých aktivitách. Hneď po nástupe som vo februári dostal od vedenia školy ponuku pripraviť deti na súťaž „Čo vieš o hviezdach?“ Tí, ktorí ma poznáte, viete, že milujem vesmír. V škole o tomto mojom koníčku (ktorý však je skôr už doslova psychickou závislosťou v tom dobrom slova zmysle), to už dlho mnohí vedeli, lebo nielen na chodbách som o tom stále hovoril, ale v októbri som zorganizoval pozorovanie čiastočného zatmenia Slnka, ktoré sme mali priamo nad našimi hlavami. Vytipovali sme žiakov a ja som sa s vervou pustil do prípravy šestice nadšencov. Piatkové popoludnia v učebni cudzích jazykov sa stali miestom (nazval som to mys Reckyveral), odkiaľ sme v kozmickej lodi Enterprise štartovali s posádkou do hlbín vesmíru a tiež malou oázou vedomostí, kde si prišli na svoje nielen deti, ale po dlhej prednášateľskej hladovke aj ja. Predstavte si, že deti dokázali po celom týždni učenia ľavou zadnou vydržať poobede dve hodiny nasávať vedomosti ako čierne diery či vedomostní upíri, ako som si ich tak pracovne pomenoval. Bolo super vidieť ich záujem, a to, že sa úprimne tešili na každé jedno spoločné stretnutie. Odvďačili sa za to najkrajšie, ako sa len dalo. Získali 1. a 3. miesto na okresnom kole a postúpili sme na krajské kolo, kde získali 8. a 13. miesto v konkurencii škôl z celého kraja. Samozrejme, pokračovali sme v tom aj po skončení súťaže, ale to si už deti vyberali témy a ja som im pripravoval prezentácie. Pokračovali sme však aj inde. Všetci dobre poznáte školské družiny či školské kluby detí, kde žiaci z prvého stupňa trávia popoludní svoj čas pri rôznych aktivitách. Moja kolegyňa asistentka prišla s nápadom ponúknuť tieto prednášky vychovávateľkám v ŠKD. Slovo dalo slovo a pustili sme sa do toho. Stačila malá iskra a rozhorel sa doslova požiar. A tak sa začalo turné po jednotlivých kluboch, kde sme začali prednáškami na tému slnečná sústava, pokračovali témou hviezdy a súhvezdia a nakoniec aj s dinosaurami, ktoré mali veľký úspech. Počas tohto turné po ŠKD som často ostával v nemom úžase a s otvorenými ústami, pretože ma neprekvapili ani tak otázky, ktoré som dostal, ale to, že mi ich dali deti, čo mali iba 8 či 9 rokov, či to, že dokázali počúvať a diskutovať o téme aj dve hodiny vkuse. Zaujímavé bolo sledovať, že často som dostával otázky na tému čierne diery, čo je už tak vysoký level, kde som musel veľmi rozmýšľať, ako odpovedať deťom tak, aby to čo najlepšie pochopili. Každý, kto ste o nich niekedy počuli, čítali alebo videli nejaký dokument, mi dáte za pravdu, že toto sa pochopiť nedá. Prednášky o slnečnej sústave som časom doplnil o ukážku, ako hmotné telesá deformujú priestor a čas vo vesmíre a ako funguje gravitácia a obehy planét okolo Slnka či rovno, ako mizne hmota v čiernej diere. Stačili na to obyčajná plachta, železná guľa na vymetanie komínov a sklenené guľôčky. Pri súhvezdiach deti mali z kartičiek určiť, ktoré symboly patria jednotlivým súhvezdiam zvieratníka a pri prednáškach o dinosauroch si nosili svoje vlastné figúrky, ktoré sme potom použili pri prezentácii pri názorných ukážkach. Tu som si opäť prišiel na svoje a postupne sa učím pracovať s detským publikom, pretože im musíte veci podať úplne inak ako dospelým. Práca so žiakmi na prvom stupni je iná, ako keď sa rozprávate s takými siedmakmi či deviatakmi. Tu musíte veľmi intenzívne rozmýšľať, ako ťažké a zložité pojmy vysvetliť a priblížiť ich tak, aby ich deti na prvom stupni pochopili čo najlepšie. Takže, neučil som iba ja, ale aj ja sám som sa mnohému naučil a v tom mi opäť pomohli asistentky, učitelia a vychovávateľky na prvom stupni.
Záver …
Koniec školského roka bol pre mňa opäť ťažkým obdobím. Bol to čas, keď sme sa lúčili. Ten pocit, že už nikdy nezažijem hodinu so svojimi deviatakmi, bol síce smutnou realitou, ale na druhej strane krásnym poďakovaním za celých desať mesiacov. Pocit, keď počas prednášky na prvom stupni k vám prídu deviataci s ružou a gerberou v ruke, papierikom a magnetkou, kde sú ich mená a slovami vďaky za to, čo ste pre nich urobili, musíte zažiť. To sa nedá opísať a učitelia mi v tomto určite dajú za pravdu. Je to zhmotnenie a obrovské zadosťučinenie za všetku tú námahu, dookola a donekonečna vysvetľovanie tej istej veci, za úspechy, ale aj občasné prehry, ktoré je treba zažiť a poučiť sa z nich. Je to okamih spoločného triumfu – žiakov a učiteľov. Keď príde za vami žiak poďakovať sa slovami: „Pán asistent, vďaka vám som neprepadol.“, keď sa prichádzali pochváliť, že sa dostali na tú a tú školu, keď na konci rozlúčkového ceremoniálu prídu k vám, že môžeme sa s vami odfotiť pán asistent – sú to momenty, kedy si poviete, že všetko to stálo za to. Teraz je to už na nich. My – učitelia a asistenti, sme im ukázali cestu, no prejsť po nej už musia sami.
Neviem, ako to bude so mnou ďalej, neviem, čo by som povedal po takých desiatich, či dvadsiatich rokoch strávených pri výkone tohto povolania, lebo si poviete, že to vyznieva v niektorých momentoch ako veľmi prehnané nadšenie. Jedno však viem už dnes. Byť učiteľom je naozaj krásne. Nie je to práca, je to povolanie. Tu nepracujete s kusom dreva či kovu. Tu ste v úzkom kontakte s ľuďmi. V tejto práci nie je včerajší deň taký ako dnešný či predošlý mesiac rovnaký ako tento. Tu vládne dynamika a taká spätná väzba na vašu prácu, akú som ešte počas svojho celého pracovného života nezažil. Je to však povolanie veľmi náročné predovšetkým na psychiku. Ja sám som sa často cítil okolo dvanástej tak vysosaný z energie, že som pri hodinách, kedy som bol v triede a počúval nové učivo, zaspával. Ale to, čo vám tie deti vezmú, vám vedia veľmi rýchlo a efektívne vrátiť späť a vyššie máte o tom jasný dôkaz. Keď vidíte ich pokroky, ich úspechy, ich úsmev a radosť z toho, že niečo dokázali, to sú tie chvíle, kedy vám tú energiu vrátia. A vrátia jej mnohonásobne viac, ako vám jej vzali. Je to práca sochára, ktorý z beztvarého kameňa vykresáva postupne nádherné dielo. Treba len vedieť, kde, ako a akou silou správne „udrieť,“ aby odpadlo to, čo má odpadnúť a ostalo to, čo ostať má. Boli však aj dni, kedy neveríte vlastným očiam a ušiam, čo tie deti dokážu spraviť a povedať. To všetko patrí k životu, lebo nie je čiernobiely, ale farebný. No, takých dní bolo podstatne menej. Problémy treba riešiť, tie sú dnes všade a nie je na svete človek, ktorý ich nemá. Dôležité je ale vyriešiť ich spravodlivo a tak, aby to bolo ponaučením a výstrahou do budúcna nielen pre toho žiaka, ale pre všetkých. V spoločnosti platia pravidlá a tie sa musia dodržiavať, ináč skončíme zle (a vidíme to denne, čo to znamená kašľať na všetko, veď ja si môžem robiť, čo chcem). Nie, nemôžeme si robiť, čo chceme. To by dlho nefungovalo a v histórii je veľa príkladov, ako takéto myslenie a správanie končí.
Každá jedna práca je pre spoločnosť dôležitá a hodná úcty a obdivu. Je to ako dokonale vyladený hodinový stroj, kde stačí, že vypadne len malé koliesko a celý stroj sa zastaví. Tak je to aj s povolaním učiteľa a asistenta. Nieže by som to predtým nevedel. Moja mamka bola učiteľkou a toto povolanie vykonávala vyše 40 rokov, dedo bol tiež učiteľom – genetiku jednoducho neoklamete. Denne som toto povolanie mal pred očami a videl, čo všetko obnáša. Často počúvam, že učitelia vraj nič nerobia, majú dva mesiace prázdniny a iné prázdniny. Tak rád by som týmto kritikom a závistlivcom odkázal – príďte si to vyskúšať aspoň na jeden deň či týždeň. Verte mi, že zmeníte názor a zistíte, že to nie je žiadna sranda. Nie, učiteľom nepadla zmena o 14:00, ako to mnohí vnímate. Síce, idú domov skôr ako vy, čo robíte v obchodoch či inde, no nenesiete si domov plnú tašku či plné tašky práce ako učitelia – písomky, ktoré treba opraviť, prípravy na hodiny alebo rôzne súťaže či projekty a prezentácie. Ja som si prešiel aj pozíciami s manuálnou prácou a hlboko sa skláňam pred tými, čo denne stoja za pásom výrobnej linky, zametajú ulice, pracujú na stavbe, atď. Nie je to vôbec ľahké. Ľahká nie je ani práca učiteľa. Preto, nech vládne medzi nami vzájomná úcta pri výkone toho, čo robíme. Nie každý má hlavu, nie každý má šikovné ruky a je manuálne zručný (ja, napríklad, nie som, poznáte – tulení syndróm). Každý z nás však robí to, na čo má najlepšie predpoklady, schopnosti a vedomosti. Upratovačka je rovnako dôležitá ako očný chirurg, kuriér je rovnako dôležitý ako profesor na vysokej škole, kuchárka je rovnako dôležitá ako učiteľ. Hlavným menovateľom všetkého je, aby sme svoju prácu robili s vášňou, nadšením a tak, aby sme s ňou boli v prvom rade spokojní my. Že sme do tej práce dali všetko, čo sme mohli a vedeli, pretože, iba tak naša práca prinesie zaslúžené ovocie nie iba nám, ale celej spoločnosti a tým, pre koho ju robíme. Zanechá nezmazateľnú stopu v spoločnosti.
Ďakujem za týchto 10 mesiacov, ďakujem vedeniu, učiteľom, asistentkám, vychovávateľkám, žiakom a nepedagogickým zamestnancom za to, že som mohol stráviť s vami spoločný čas.