Sorry, ale pre mňa je hlupák ten, kto si neprečíta celý text, no má potrebu sa vyjadriť a iba z princípu polemizovať, alebo slepo súhlasiť/nesúhlasiť, lajkovať, vysmievať sa. Ako môže niekto lajknúť text ihneď v okamihu jeho uverejnenia? Keď si ho ani neprečítal? To fakt stačí iba vedieť, kto je autorom a dám mu lajk iba z princípu, lebo ho mám rád? Alebo dám ten hnusný vysmievačný emotikon, keď je to príspevok od niekoho, koho rád nemám? Takéto konanie je prejavom akého človeka?
Mnohí nečítajú texty do konca a na vyjadrenie, alebo vytvorenie názoru im stačí prvá veta, nadpis, či ilustračný obrázok. Pritom nemôže vedieť, čo je obsahom pokračovania a aký je záver. Aká je pointa.
„Nesúhlasím!“
„A s čím nesúhlasíš?“ pýtam sa.
„Nesúhlasím s tým, čo píšeš v prvej vete. Je to blbosť.“
„A čítal si to až do konca? Celý ten text má iný význam, ako prvá veta.“
„Nie, to sa mi už nechcelo.“
Toto vážení je pre mňa ukážkový príklad hlupáka. Taktiež čítanie s predpojatosťou, alebo neohrabaná snaha čítať medzi riadkami. Pri poniektorých mám dokonca pocit, že nechodili na základnú školu a nechápu významu slov „možno“, „asi“, „vraj“, „údajne“; že nepoznajú rozdiel medzi bodkou, výkričníkom a otáznikom; že nevnímajú priamu reč, súvetie, metafory, prirovnania, zátvorky, úvodzovky … . Ale to bude asi tým, že jediné čítanie, ktoré im ide, je to letákové.
OK, jedná vec je neporozumieť obsahu textu, no druhá vec je ten text ani nedočítať do konca. Už som videl pár sociálnych experimentov, kedy niekto napísal článok s pohoršujúcim obsahom a úplne na koniec v poslednej vete uviedol, že je to všetko výmysel, za účelom zistiť, ako ľudia čítajú. No a hádajte, čo sa stalo. Ľudia si prečítali maximálne dva odseky a mali potrebu sa pohoršiť, vyjadriť, pohádať, nadávať, urážať, no keby to prečítali celé, nie iba nadpis a prvú vetu/odsek, tak by tá ich reakcia bola úplne iná. Ale aj takto ľuďom hrabe. To radšej nečítajte vôbec.
Potom sa vyťahujú slová z kontextu a prekrúca sa význam viet a to aj v bežnom živote:
Hovorí Martin Petrovi: „Počuj Peťo, včera som stretol Mira a mal na sebe takú škaredú mikinu. Vyzeral v nej ako debil.“
A potom Peter stretne Mira a žaluje mu: „Miro, musím ti niečo povedať. Stretol som Martina a nadával na teba. Vraj si škaredý debil.“
A takto sa miešajú slová, vety, významy. Takto sa ľudia hádajú. Takto im hrabe.
Alebo keď sa niekde píše, že „deň sa vliekol, ako chromý maratónec“, tak to neznamená, že deň má nohy a beží maratón. Vráťte sa do školy, alebo otvorte staré zošity a učebnice a nájdite si učivo o základných básnických prostriedkoch. Čo je to metafora, rečnícka otázka, personifikácia, epiteton, prirovnanie … . A naučte sa konečne čítať. Nehľadajte v každom slove to, čo tam nie je a pri každej vete možnosť polemizovať. Keď poviem, že ma celý deň bolela hlava, tak budete zisťovať, či to bolo presne 24 hodín? To takto pozeráte aj filmy, alebo počúvate hudbu? Po prvej minúte to vypnete a dovolíte si tvrdiť, že film je nudný a má slabý dej? Alebo vidíte na tanieri jedlo a bez toho, aby ste ho ochutnali, tak „fuuuuuj, to je nechutné“? A úplne špeciálna skupina ľudí sú tí, ktorí hľadajú hocijakú chybu – preklep, chýbajúcu čiarku, bodku, dĺžeň, mäkčeň a podobne, aby mohli hneď vyštartovať s výčitkami.
Na druhej strane ďakujem všetkým, ktorí si prečítajú celý text a až potom reagujú. Tak by to totiž malo byť. Súdiť text a jeho obsah pred jeho dočítaním, je ako súdiť človeka podľa vzhľadu, bez snahy ho spoznať. Alebo si na niekoho urobiť názor iba z rozprávania iných. Predpojatosť, predsudky, lenivosť, hlúposť.
- Keď niekedy budete čítať deťom rozprávku, tak sa nebojte, je to iba fikcia. Draci, ani strigy, ani hovoriace stromy a zvieratá, ani lietajúce autá neexistujú.
- Ak niekto napísal kriminálku a hlavnou postavou je vrah, s dokonale opísanými pocitmi a konaním, tak to neznamená, že autor je v skutočnom živote vrah iba na základe toho, že je kniha písaná v prvej osobe.
- Ak ste si z knihy prečítali iba prvú a poslednú vetu, tak to neznamená, že poznáte obsah. Ten vrah na konci môže byť nevinný. Ale takto to chodí aj v živote. Vnímame iba začiatky a konce a to medzi tým berieme ako samozrejmosť. Čaro zaľúbenia na začiatku a sklamanie na konci. A čo ten čas počas vzťahu?