Biť sa môžeš buď po večeroch v krčmách, alebo na ulici a bez príčiny mlátiť ľudí palicou, boxerom, útočiť zákerne odzadu, či v skupinkách niekoho kopať na zemi, alebo môžeš dať boju pravidlá, pokoru, rešpekt, úctu a férovosť voči súperovi a posnažíš sa byť najlepším medzi tými, ktorí sú ochotní bojovať taktiež férovo, podľa pravidiel a chcú si merať sily, rýchlosť, znalosti, zručnosti a skúsenosti. Pre takýchto ľudí sa boj stáva životným štýlom a časom poslaním, odovzdať svoje skúsenosti aj iným. Či už motiváciu, fyzickú prípravu, kondičku a spomínanú pokoru a férovosť nielen v ringu, ale aj v živote. Presne o tom by totiž mal byť každý šport – aj ten bojový.
Mareka Vojčíka netreba obzvlášť predstavovať, pretože ho mnohí poznajú a kam príde, tam s ním vojde aj dobrá nálada, kopec energie a toľko životného elánu, že je ho na rozdávanie. Ale ako to všetko začalo? Mareka som navštívil v pohodlí jeho domova a pri šálke cappuccina, palacinkách, vaječňáku a koláčoch zaspomínal, porozprával mi o starých časoch a porovnal niekdajšiu éru s tou dnešnou. Prezreli sme kopec fotiek, videí, výstrižkov a je fascinujúce, koľko toho človek dokáže stihnúť, ak má pre niečo vášeň.
AKO SI SA K TOMU DOSTAL A KEDY?
„Odjakživa som sa venoval športu a neobsedel som doma. Behačky, naháňačky, futbal, bicykel a asi ako každý chlapec som rád sledoval filmy so slávnymi bojovníkmi. V nich som našiel aj svoje vzory – najskôr Bruce Lee so svojim štýlom a filozofiou, neskôr Jean Claude Van Damme. Fascinovalo ma, ako dokonale dokázali predviesť kopy, pretože je rozdiel niekoho kopom len tak trafiť, alebo ho kopnúť efektívne. A tak som vo svojich štrnástich rokoch začal s karate a postupne v ňom dosiahol čierny pás. Vyhrával som medzinárodné súťaže, stal sa majstrom slovenska a získal tituly aj v kata, aj v kumite.
Karate mi však nestačilo, pretože bolo obmedzené prvkami a často ma diskvalifikovali kvôli kontaktu. Ja som však hľadal plne kontaktný šport a tak som sa dal na box, kickbox, thajský box a tam som sa našiel. To, za čo som bol pri karate karhaný a diskvalifikovaný, mi prinášalo v kickboxe úspechy. Možnosť naplno súpera trafiť a dať mu K.O.„
„Kickbox je taktiež rozdelený na ľahšie prevedenie – semi contact a light contact; mňa však lákal full contact – dať súpera dole aj kopom z otočky, so všetkou silu, tvrdosťou a rýchlosťou, ktorú som v sebe mal a drala sa von. Ale pozor, aj pri tomto športe hrá veľkú úlohu taktika a premýšľanie. Nie je to bezhlavá bitka, ako na sídlisku, či v krčme. A tak som sa stal aj vicemajstrom sveta vo full contact kickboxe; okrem toho majstrom európy a víťazil som na rôznych medzinárodných súťažiach v kickboxe a thajskom boxe. Súťažne som precestoval krajiny ako Nemecko, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko, Francúzsko, Ukrajina, Dánsko, Thajsko. Aj počas vojenskej služby som v roku 1991 ako výsadkár boxoval za Duklu Olomouc.
Teraz, odstupom času ma mrzí, že som všetky svoje poháre a ocenenia porozdával, pretože som si myslel, že takúto medailu, alebo pohár si môže hocikto kúpiť, alebo vyrobiť. Že to nie je žiadny dôkaz a svedectvo.“
ČO TI TO DO ŽIVOTA DALO A ČO VZALO?
„Do života mi dalo predovšetkým a hlavne sebaovládanie a pokoru, pretože aj keď mi to pomohlo v rôznych životných situáciách, či už v práci vyhadzovača, alebo pri ochrane života a zdravia svojho, alebo svojich blízkych, tak som pacifista a nikdy som nikoho nenapadol, ani sa nevyvyšoval. Rozhodne nie som žiadny násilník.
A čo mi to vzalo? Možno detstvo. Stále som bol zatvorený vo fitku, alebo v telocvični a ani neviem ako a bol som dospelý. Ale v konečnom dôsledku to neľutujem, pretože to bola moja voľba a urobil som dobre. „
NA AKÝ NAJZAUJÍMAVEJŠÍ ZÁŽITOK SI V SÚVISLOSTI SO SÚŤAŽENÍM SPOMÍNAŠ?
„Pamätám si, že keď sme šli celý slovenský tím na Majstrovstvá sveta v kickboxe, tak ma nikto nefavorizoval a nedávali do mňa nádeje. Bol som outsider, ktorý nakoniec ako jediný doniesol domov titul vicemajstra sveta.
/Na Majstrovstvách sveta som mal v jeden deň podľa „pavúka“ štyri zápasy, každý tri kolá po dve minúty a finále tri kolá po tri minúty. Takže makačka a obrovská skúsenosť/„
ČOMU SA VENUJEŠ V SÚČASNOSTI A AKÉ MÁŠ EŠTE PLÁNY?
„Ambície a plány? Chcel by som ešte dokázať, že aj vo svojich 47 rokoch nepatrím do starého železa a som ochotný vyskúšať každý štýl bojového umenia, či už v klietke, v ringu, alebo na tatami.
V súčasnosti sa venujem kondičnej príprave športovcov, skupinovým cvičeniam taebo a pôsobím aj ako osobný fitness tréner. Taktiež sa podieľam na zaujímavom projekte, ale to ešte nebudeme predbiehať. Všetci milovníci bojových umení sa však majú na čo tešiť. „
ČO ODKAZUJEŠ A ODPORÚČAŠ VŠETKÝM, KTORÍ ZAČÍNAJÚ S BOJOVÝMI ŠPORTAMI?
„Aby si zachovali pokoru, rešpekt voči ostatným a nikdy nepodceňovali súpera. Aby nebrali na ľahkú váhu aj samotnú filozofiu, ktorá sprevádza bojové umenia od ich začiatkov. Aby si uvedomili, že filozofiou bojového umenia nie je čo najviac súperovi ublížiť, čo najviac ho zničiť a doráňať. Aby sa nehrnuli všetci do klietky, lebo je to teraz v móde, ale aby skúsili aj férovejšie zápasenie, pri ktorom ak niekto spadne na zem, tak mu podajú ruku, postaví sa a môžu pokračovať ďalej. A čo sa týka štýlu a spôsobu? Rýchlosť, rýchlosť, rýchlosť. Nie je dôležitá sila, ale rýchlosť a technika. Aj preto sa mi darilo dosahovať úspechy, lebo aj keď boli moji súperi často silnejší, tak im to nepomohlo. Bol som rýchlejší“
