/príbeh, ktorý sa reálne stal človeku, ktorého poznám/
Pracujem ťažko. Síce mám na stavbe čistú hlavu, nemusím sa zapodievať číslami, marketingom, vyhodnocovaním, grafmi, tabuľkami a podobne, no večer som vždy rád, keď vidím svoju rodinu, večeru, televízor a posteľ. Občas s kamarátmi skočíme na pivo, aby sme mohli rozobrať aktuálne dianie doma i vo svete, ponadávať na politiku, či šport a nenápadne sa porovnávať, kto má ťažšiu a lepšie zaplatenú prácu. Ale to k chlapským posedeniam pri pive asi patrí.
Raz, keď sme v práci skončili o niečo skôr, sme sa vybrali s kolegami do centra na pár pív. Po teplom dni je studené pivo vždy príjemná odmena pre telo, aj pre dušu. A tak sme obrátili pár dvanástiek a k tomu samozrejme nejaké to poldeci. Pokecali sme, posmiali sa, aj si zanadávali na systém, prácu, šéfstvo a pobrali sa domov, každý svojim smerom. Ja som to mal samozrejme na Západ 1 najďalej, keďže mi bolo ľúto dávať za taxík. Vybral som sa peši okolo smutného Domu kultúry a vysvieteného Metropolu. Duklianskou ulicou som po rozbitom chodníku míňal Kaufland, Eurobus, Autoves a mieril k večne blikajúcemu železničnému prechodu. Nekonečná cesta. Stále len rovno, rovno, rovno a rovno. Občas okolo preletel taxík, v ktorom si vodiči často myslia, že majú prednostné právo jazdy a bohužiaľ žiadne auto, v ktorom by šiel niekto známy a vzal ma. A tak som sa domotal až ku križovatke pri základnej škole a ako vždy som sa rozhodoval, ktorým chodníkom sa vybrať. Či tým šikmým, alebo vľavo, okolo plota popri školskom dvore. Odkedy sa mesto rozhodlo investovať do nového osvetlenia, bol chodník skoro úplne v tme. A vlastne celé sídlisko bolo zle osvetlené. Som ale chlap, nebojím sa tmy a tak som zvolil cestu popri plote. Stále bolo príjemne teplo, aj keď slnko už zašlo a sprevádzal ma iba môj dych a jedna vŕzgajúca topánka, na ktorej mi už dávnejšie praskla podrážka, no bolo mi ľúto ich vyhodiť pretože boli pohodlné.
Z tohto chodníka som mal vždy zvláštny pocit, pretože idem a idem a akoby z neho vôbec neubúdalo. A keď sa obzriem, tak sa mi zdá, že je rovnako dlhý na oboch stranách. Akoby bol nekonečný. Možno túto predstavu skresľoval alkohol. Keď sa už ale blížim k stromom na jeho konci, tak viem, že už len prebehnem cez cestu a som doma. V tme medzi kríkmi však niekto postával. Pochytila ma zvláštna predtucha, no šiel som ďalej, až kým sa nevynorili dve postavy a nezahatali mi cestu.
„Nemáš cigaretu?“, povedal jeden z nich bez pozdravu a akejkoľvek mimiky a ja už som vedel, že bude zle.
„Nie nemám chlapi, ja nefajčím“, odpovedal som a chcel ich obísť. Obaja však urobili úkrok do strany a stáli sme oproti sebe.
„A peniaze máš?„, pokračoval chlap a bolo jasné, že sa to slušne nevyrieši.
„Mám, ale nie pre vás, sorry“, odvetil som a hneď za tým letela päsť rovno na môj pripitý zrak, až som sa zatackal a padol na chrbát. Rana do tváre v spolupráci s alkoholom ma úplne odstavila a tak chlapi mali čas a príležitosť, schovaní do tmy zlého pouličného osvetlenia, odbremeniť ma od peňaženky a mobilu. A pobrali sa preč.
Doma som nič nepovedal a rovno som si šiel ľahnúť. Bolo mi zo seba zle. Keď som sa však ráno pozrel do zrkadla a videl tú výzdobu okolo oka, tak mi bolo zároveň do smiechu. Žena sa však nesmiala a trvala na tom, aby som volal políciu. Bolo však neskoro a ja by som páchateľov aj tak nespoznal. Čo už, príležitosť robí zlodeja a robí ho z neho aj tma, slabé osvetlenie, tmavé uličky, zákutia a menej frekventované chodníky, u ktorých majú asi poniektorí mocní tam hore pocit, že si nezaslúžia pozornosť a bezpečnosť.
Mal som ísť taxíkom.
