V nohách mám už tisíc míľ
a letiaci blázon čas
už možno rozfúkal stopy,
ktoré po mne ostali v srdciach krások.
Zabudnutie splynulo s odpustením.
Dovolím teda svedomiu
odhodiť batoh výčitiek, čo ho tlačí tak dlho na pleciach.
Už aj štastie
večným naháňaním
stratilo svoj ligot.
Usadím sa teda
a veľkou lyžicou
si naberiem svoju porciu
modrého z neba.
Ako med ho rozpustím v čaji,
na ktorý Ťa srdečne pozývam,
vždy o piatej.
Ponúkam sa Ti
zo šálky s odlomeným uškom.
Horúci roztopím kryhy,
na ktorých už toľkokrát stroskotala
Tvoja viera v lásku.
Rozlejme sa
na priehľadný stôl úprimnosti
a splyňme v jeden celok,
medovo-citrónovým spojením
naších svetov
zohrejme osamelosťou
premrznuté srdcia.