Kedysi to v tejto budove žilo mladými ľuďmi, ktorých zaujímala hudba, umenie, rozvoj talentov a mimoškolské aktivity. Každý, kto šiel touto ulicou smerom na autobusovú stanicu, mohol cez pootvorené okná počuť spev, hru na klavír, či na gitaru. Začínali tam mnohí hudobníci, a nielen oni. V tejto budove bolo o krúžky a mládežnické aktivity postarané, pretože v sebe ukrývala spoločenskú miestnosť s pódiom, potrebnú techniku, učebne, počítačovú miestnosť, telocvičňu, šatne, toalety, kancelárie a veľký dvor. O všetko sa staral ochotný personál.
To všetko je ale dávna minulosť a budova sa rozpadáva.
Záujem o obnovenie tejto budovy však v minulosti bol. Napríklad mladí ľudia, ktorí si založili školu pre športových nadšencov mali záujem o prenájom tejto budovy za symbolickú sumu s tým, že svojpomocne a z vlastných zdrojov budovu zrekonštruujú. Ale NIE! Mesto totiž budovu chcelo predať. A tak ju neúspešne predávalo roky a nechávalo chatrať.
_______________
Ale, domček je už predaný.
Mesto tieto budovy najprv drží, nepredá, nedá za symbolickú sumu niekomu, kto by to vo vlastnej réžii opravil a potom využíval na to, na čo bol určený. Potom zrazu predajú, no stav ostáva rovnaký. Mnohým táto budova nehovorí nič, no pre niektorých ľudí sú to spomienky. Voľnočasové aktivity, krúžky, internetová miestnosť, spoznávanie nových ľudí, možnosť trénovať a skúšať ako hudobná či tanečná skupina, keďže tam bola aj aparatúra, aj telocvičňa, aj miestnosť s pódiom. Je toho škoda, tak ako je škoda aj ďalších budov, na ktoré sa serie a vyšli z nich šikovní umelci, hudobníci, športovci. Teraz sa rekonštruuje iba to, čo pasuje pár ľuďom a aby sa zachovali tie prepojenia a kamarátske vzťahy pár ľudí dookola.
V tejto budove, v Domčeku, som spoznal skvelých ľudí aj ja. Aj ľudí, ktorí sa venovali mládeži a organizovaniu mnohých kultúrno-spoločenských podujatí. AJ keď ešte fungoval Dom kultúry – Dni študentstva, Festivaly zmiešanej hudby a mnohé iné. Z domčeka, cez ZK IMA som chodil ešte ako žiak strednej školy aj na celoslovenské stretnutia – s pobytom, stravou, vymieňaním si skúseností a pekným programom. Pre mladého človeka, ktorý sa niečomu venoval a chcel niečo dokázať, to bola paráda. Pretože som mal v pláne sa aj naďalej venovať organizačným veciam okolo kadejakých akcií.
V Domčeku som spoznal aj Rada Sedláka, ktorý bol v tej dobe asi najochotnejším a najtrpezlivejším človekom, ktorý vedel podržať, pomôcť, vybaviť a naučiť. A pracoval s mladými. S ním sa mi podarilo vybaviť skúšanie v Domčeku, keď som sa venoval hudbe a postupne sa pridali ďalší. Zrazu sme boli partia, ktorá chodila spoločne na koncerty, mali spoločné projekty, záujmy, zážitky. Radovi som sa vždy ozval, keď som niečo šiel alebo chcel organizovať. A nebyť takýchto ľudí, tak mnohé veci by sa nikdy nepodarili. Vo svete mladých ľudí je to obrovská vec. Mladých ľudí, ktorí sa niečomu chcú venovať a majú svoje záujmy a záľuby.
Keď sa mi nechcelo zo školy domov, šiel som od hotelovky pešo do Domčeka, pretože som vedel, že tam vždy niekoho stretnem. Že sa budem mať s kým porozprávať a môžem tam stráviť trocha času. A mrzí ma, keď teraz vidím chátrať budovy, kde sa toho toľko dialo. Budovy, kde sa utužovali vzťahy, získavali známosti, kontakty, kamarátstva a kde sa rodili talenty. Aj svetové talenty. Čo ale chceme od mesta, keď nevie dať dokopy ani budovu mestského úradu, ani dlažbu pred radnicou, ani Redutu, ani múzeum, ani dlažbu na námestí a keď bola možnosť výhodne kúpiť Dom kultúry, tak sa na to vysrali. Ale áno, mohlo im to byť jedno, pretože očividne nemali k budove dekáča žiadny vzťah, nič tu neprežili, nič nezorganizovali.