„Pravda sa buď nasleduje, alebo prenasleduje. Každému ako pasuje.“
V prvom rade je dobré vedieť rozlíšiť to, keď niekto nemá pravdu, alebo keď klame. Pretože to nie je to isté. Nemať pravdu znamená v niečom sa mýliť. Neúmyselne. Kdežto klamstvo je úmyselné rozhodnutie nehovoriť pravdu, za účelom niečo získať, niekoho si nakloniť, z niečoho sa vykrútiť, niečo zatajiť, ovplyvniť, ukradnúť pre seba.
Za pravdu častokrát zaujato dávame automaticky naším blízkym, kamarátom, rodine alebo keď je nám niekto sympatický. Nechceme sa zmieriť s tým, že by pravda mohla byť niekde inde. Že ju nemá kamarát, otec, brat, sestra, mama, bratranec, sesternica, kolega, sused, partner, partnerka, syn, dcéra, ale že tá pravda je niekde inde. Ale to je pochopiteľné. Automaticky sa zastávame svojich blízkych. Snažíme sa za nimi stáť za každých okolností. Aj keď si to občas odnesie práve tá pravda a radšej ukrivdíme niekom cudziemu.
Je to napríklad aj takto:
Vždy budeš ťahať za kratší koniec, keď ona je pekná upravená sexy žena a ty neupravený zarastený chlap. Keď ona je úspešná podnikateľka a ty „obyčajný“ robotník. Alebo keď si bol v base, urobil nejakú chybu, vykonal niečo zlé, tak už NIKDY ti nedajú za pravdu. Aj keby si povedal že tráva je zelená a nebo modré. Alebo, včera si niekomu rozbil hlavu a dnes povieš, že hlavné mesto Slovenska je Bratislava. Nedajú ti za pravdu, lebo včera si urobil niečo zlé. Aj keď budeš tvrdiť niečo, čo pravda je. Takže ti nedajú za pravdu iba z princípu, pretože zlí ľudia predsa nemôžu mať pravdu.
Častokrát je žene dávane automaticky za pravdu pred chlapom a chlap ťahá za kratší koniec už len preto, že je chlap. A mnohé ženy by chceli mať automaticky pravdu už len preto, že sú ženami. Z tej úcty. Lenže správna žena to nikdy chcieť nebude. Aby jej niekto automaticky pritakával a so všetkým súhlasil, len preto že ma prsia, zadok a vagínu. Jedna vec je dať žene prednosť, vziať kabát, odsunúť stoličku, podržať dvere, povzbudiť ju a brať ohľad na jej jemnosť a zraniteľnosť. Druhá vec je jej iba z princípu dávať za pravdu a držať jej stranu. Aj keď je tá pravda a spravodlivosť na druhej strane.
Automaticky sa dáva za pravdu tomu, kto je sympatickejší, krajší, elegantnejší, čistejší, slávnejší, mocnejší, zaujímavejší, s lepším prejavom, lepšou slovnou zásobou, lepším darom reči, kto sa lepšie dokáže rozplakať a je chutnučkejší. Miláčik publika bude vždy viac, než outsider. Nechceme pripustiť, že by niekto, koho obdivujeme alebo je našim vzorom, mohol nemať pravdu v nejakom spore.
S pravdou je to teda aj takto – niekedy sa nasleduje, niekedy sa prenasleduje, niekedy sa obdivuje, niekedy sa trestá, niekedy sa pred ňou uteká… . Každému ako pasuje. Za pravdu sa dá veľa získať, ale aj veľa stratiť. Mnohí si nechcú pripustiť nepeknú pravdu o sebe a tak sa radšej hrajú na niekoho iného, len aby nestratili falošný obdiv a to pozlatko, do ktorého sa zabalili. Lenže čo je viac ako úprimnosť? Kto nad vami zvíťazí, keď si pripustíte aj tú nepeknú pravdu? Alebo keď priznáte, že ste sa v niečom alebo niekom mýlili? Je ľudské mýliť sa, aj keď toto je doba, kedy sa mnohí ľudia na sociálnych sieťach snažia prezentovať ako dokonalí, bezchybní, víťazi, ktorí majú vždy pravdu a neprehrávajú.
Alebo:
Sranda, koľko poslancov alebo úradníkov sa dokáže uraziť za pravdu. Alebo za to, že ich nemá každý občan automaticky za dokonalých a bezchybných. Že im niekto kladie otázky a dovolí si nesúhlasiť. Koľkí sa nevedia kvôli povedanej pravde pozdraviť, ani pozrieť do očí a majú v sebe zlobu vždy keď idem okolo. Ale veď ja za to nemôžem, že nejaký poslanec nafúka za volantom, alebo že je súčasťou nejakého pochybného biznisu, alebo že je niekde konflikt záujmov, alebo že si porozdeľovali výbory a komisie, alebo že niekto neodpovedá na otázky a podnety občanov, alebo nereaguje na správy v odkazprestarostu, alebo že niekto nevie správne vyplniť a zverejniť mestské objednávky, alebo že niekto niečo nedokáže vybaviť a iba sa vyhovára, alebo že šafári s mestskými peniazmi a nevie premeniť sľuby na činy. Ja som nedosadil pijaka ani do vedenia mestského úradu, ani do vedenia mestskej polície. Takže sa nemá kto na mňa urážať. Ja som si nič nevymyslel, pretože všetko sa dá dohľadať. A nazvať ma dokonca nepriateľom? Kvôli pravde alebo kvôli hľadaniu pravdy? Tak to už je sila. Ale to je tak… ako som spomínal – niekde sa pravda nasleduje, niekde sa prenasleduje. Taktiež nemôžem za to, že za vážené osobnosti sú tu aj takí, ktorí mestu viac uškodili než pomohli. Vlastne áno, pomohli, ale iba sebe, svojim kamarátom či spriateleným firmám. Taktiež nie je fér prehlasovať že nemám ŽIADNY osobný život a chodiť kade tade po svete po výletoch a po svetových koncertoch a myslieť si, že keď tam so sebou mám služobný telefón, tak to znamená že som akože v práci a napíšem si to ako zmenu. Ale áno, pekne to znie. Lenže je to odporné ohýbanie pravdy a verejnej mienky. A takto by som mohol pokračovať.
A najsmutnejší paradox? Stretol som sa s klamstvom a ohýbaním pravdy pri politikoch, poslancoch, úradníkoch, primátorovi. Lenže tam to akosi beriem tak, že politika je špinavá hra a pánske huncútstvo. Vždy tam bude miera ohýbania pravdy. Niekde viac niekde menej. Ale čo najviac zamrzí je, keď niekto klame tam, kde sa pomáha iným ľuďom. A tak som stretol za mňa najfalošnejšieho človeka v SNV. Na charite na Mieri. A keby ste to všetko vedeli, tak namiesto chvály a oceňovania jej pľujete do ksichtu.