Vždy keď sa prechádzam Smižanami alebo sa tam idem pobicyklovať, spomínam na časy, keď tu nestali tie bytovky pri potoku, ani mnohé domy. Keď sa vysedávalo na lavičke pri kostole, na moste, pri kulturáku v prístrešku na autobusovej zastávke, ale aj v parku, na schodoch a kade tade po sídlisku a v uličkách. Za kostolom ešte nestáli tie rodinné domy. Pamätám si iba na panely a ako sme tam chodili húliť trávu 😀 Na každej lavičke a v každom zákutí ste vedeli, koho tam stretnete a s kým sa tam môžete o čom porozprávať. A nikto nikdy nepozeral, čo máte oblečené, aké drahé značky, aký mobil, aké tetovanie. Stačil walkman, neskôr diskmen a potom prvé mobilné telefóny, ešte bez náznaku sociálnych sietí či bežného internetového pripojenia.
Pamätám si na zmrzlinu v rodinnom dome na začiatku Tatranskej ulice, aj ako na jej druhom konci vyskakoval Jožov pes nebezpečne ponad plot. Až musel druhý Jožo utekať a preskočiť plot na druhej strane cesty. Pamätám si na graffiti na vnútornej strane plota futbalového ihriska. Pamätám si, ako som sa rád prechádzal popri trati, pretože tam boli v klietke zajace či uviazaná koza. Keď sme boli deti, tak to bol zážitok.
Medzi bytovkami Za kaštieľom bolo oplotené basketbalové ihrisko, teraz je tam parkovisko. Všetko sa mení. Zmizlo aj to drevené bludisko, kam sa nechodilo iba blúdiť, ale častokrát tam bolo našťaté a nasraté.
Aj to koryto potoka bolo iné, púšťali sme si tam kadejaké provizórne lodičky, chytali do téglikov ryby, preskakovali z jedného brehu na druhý a pod posledným mostom vytekala z takej rúry voda a v nej bolo množstvo drobných červíkov. Brali sme si ich do akvarka. Dokonca sme tam trhali nejakú trávu a ten spodok sme jedli. Nikdy som sa z toho neposral a stále som tu 😀 Už ani neviem, koho to bol nápad a ako sa tá rastlina volá.
Umelecká škola tu ešte nestála a je paráda, že tu je. Pamätám si knižnicu a ako to tam bolo cítiť starými knihami. Pamätám si aj vysedávanie v parku pri kostole a množstvo mladých, z ktorých mnohí ani do toho kostola nechodili. Iba sa chceli stretávať a rozprávať. Pamätám si na čajovňu s biliardovým stolom a na diskotéky na základke. Pamätám si na break dance na trávniku či medzi bytovkami na západ 2, keď niekto doniesol linoleum. A potom chlapci v Rudňanoch na diskotéke súťažili v tanečnom battle o fľašu vodky.
Jazdili sme na kadejakých skladacích či horských bicykloch a nikto sa s nikým neporovnával. Korčule, kolobežky výhradne na ľudský pohon, skateboardy. Pamätám si, ako si raz Laco odo mňa požičal bicykel, že sa chce povoziť. Šiel na ňom k studničke, ja som čakal vedľa parku pri kostole. Zrazu sa rútil ulicou smerom k mostu a jasné, že tú zákrutu nevybral. Vletel rovno do potoka aj s mojím bicyklom. Preletel ponad volant, tak ako mnohí ďalší, ktorým sa podarilo spadnúť zo svojho bicykla. Pamätám si, ako som trafil ksichtom o cestu, keď som sa spustil z ulice pri hasičskej zbrojnice, pretože som nevedel poriadne zabrzdiť, aj ako sme chodili cvičiť k Robovi do fitka a presilil som si ruky tak, že som sa bál, že ich už nikdy nevystriem. Držal som ich ohnuté v lakti, ako tyranosaurus.
Pamätám si na prvé lásky, ktoré boli práve v Smižanoch. Nesmelé rozhovory, takmer nulové množstvo dotykov a ostýchavé pohľady. Strašné to bolo. Ja na jednej strane cesty, ona na druhej a to mučivé ticho. Nikto nevedel, čo povedať. Snáď iba na konci – pozdrav a otázka, či sa uvidíte aj zajtra. A zamrzelo, keď už nie, pretože to nemalo zmysel. Ale odstupom času na to veľmi rád spomínam. Je mi za tou dobou smutno.
Nikto nerozoberal politiku, svetové krízy, ekonomiku, algoritmy, followerov, umelé cicky, umelé pery … . Bavili sme sa úplne na iné témy, než dnešní ľudia v našom veku. Aj tie dobrodružstvá boli iné a výhradne vonku.
Mnohé kamarátstva vznikali alebo sa utužovali u Čikiho, v Espresse a v krčmách. Nielen na lavičkách a ihriskách. Pamätám si, ako sa mi kedysi zdal Čiki veľký a nóbl. Hlavne výsada dostať sa vtedy do salónika.
V dome kultúry ešte fungovalo pravidelne aj kino a pod pódium sme chodili ako hudobná skupina Pouličná zmes skúšať. Pamätám si, ako nás odtiaľ nejaké ženské chodili stále vyhadzovať, pretože asi mali pocit, že je to ich majetok. Neskôr som tam bol aj na pár tanečných tréningov, kde sa zrodili obrovské talenty. Ja som medzi nimi samozrejme nebol 😀
Pamätám si, že som ešte ako stredoškolák vždy ráno na zastávke radšej nastúpil do štvorky a stretol tam kamarátov zo Smižian, ako ísť osmičkou kratšou cestou. Aspoň o trochu bola tá cesta do školy príjemnejšia.
Pamätám si na večierku, aj na videopožičovne, aj na vymieňanie plagátov, aj na menčestrové široké nohavice Bene, ktoré sa predávali v Smižanoch a všetci, ktorí tancovali, striekali graffiti alebo rapovali, ich museli mať.
Rád spomínam na Smižany a tí starší určite spomínajú na úplne iné veci. Každopádne, v Smižanoch vznikali prvé silnejšie kamarátstva a pamätám si, ako sme sa zoznámili so Šťukim. Potom sme spolu chodili von takmer každý deň. Bol som rád, že nie som sám. Že patrím do nejakej partie, aj keď to nebolo na Západe 1, kde som býval. Chodil som do Smižian, kde mali chlapci rešpekt, kde sa hlavičkovalo, bilo, pilo, tancovalo, vystrájalo, striekali sa graffiti, napaľovali sa cédečká, jazdilo sa na bicykloch, korčuliach, skateboardoch, chodilo sa na diskotéky…. . Toľko smiechu, podaní rúk, dobrodružstiev… aj bez mobilov a sociálnych sietí. Mnohé sa naopak bralo príliš vážne, hlavne keď chlapci chodili s nunčakami za opaskom a vládla taká tá nevraživosť, ako tie rozdelenia na sídliská atď.. . A všade chcel niekto vládnuť. Partie, ktoré sa vedeli jeden za druhého postaviť a nikdy nenechali kamaráta v štichu. Praskali kosti, čelá, nosy, na traktore sa šlo do Rudnian na diskotéku 😀 Kamaráti si za mnohé stáli. Potom každý dospel a šiel si po svojom. Mnohí sa poučili a zmenili, poniektorí nie. Poniektorí ostali grázlami akými boli, poniektorých zmenila rodina, láska, deti. Ale takto to má byť. Každý má svoju cestu životom.
Dnes mnohí ľudia dokážu zradiť za jeden status, za falošné slovo, za pocit dôležitosti.
Ja som vtedy nebol žiadny bitkár, ani odvážlivec, ani grázel, ale mal som kamarátov, ktorí sa ma vedeli zastať. Ja som sa venoval iným veciam a už vtedy som sa snažil nejaké akcie organizovať alebo pri tom pomáhať. A ostal som pri tom doteraz.
A každý z tých chlapcov, ktorí sa hrali na tvrďákov a drsňákov, mali aj srdce, aj trápenia, vedeli si aj poplakať, aj sa zamyslieť, aj byť zdvorilí, aj vyznať žene lásku. Mali svoje osobné problémy, rodinné trápenia a tú svoju jemnejšiu stránku, ktorú nepoznal každý. Ale keď ste kamaráti a navštevujete sa, tak poznáte aj tie starosti, aj radosti, aj trápenia, aj výhry a prehry toho druhého. A viete sa povzbudiť a pomôcť si.
Ďakujem Smižanom za spomienky.