Do lesa chodíme hľadať nikoho, pretože pre mnohých predstava pokoja znamená vzdialenosť od ostatných ľudí. A ani sa nedivím. Občas potrebujeme utiecť stromom pod sukne a nadýchať sa ich parfumu. Užiť si prírodný orchester prameňov, potôčikov, vo vetre tancujúceho lístia či zborový spev vtákov. A keď sa započúvame, tak to všetko dáva zmysel. Že sme toho súčasťou a všetky tie displeje, reklamy, billboardy, vyzváňania a káble, sú s nami až príliš krátko na to, aby pre nás boli všetkým.
Les od nás nevyžaduje významné spoločenské postavenie, bohatstvo, mejkap, svaly, umelé prsia, dokonalé účesy, ani vzdelanie. Sme tam len my a naše zmysly. Všetky tie zvuky, štebot, praskanie vetvičiek, vŕzganie snehu pod nohami; všetky tie nádherné prírodné úkazy, farby, povrchy, materiály, vône. Možnosť ignorovať čas a byť tam osamote. Vnímať vlastné telo a dýchanie. Možnosť užiť si tú nádheru, jedinečné zvuky života, čistý vzduch. Môcť sa dotknúť hladiny potoka, sadnúť do trávy a zabudnúť aspoň na chvíľu na mestský život, povinnosti, dlhy, kariéru, peniaze, prácu, nepriateľov, závisť, lakomstvo, chamtivosť, smog, hluk motorov, trúbenie áut, cenganie príborov, rozbíjanie krígľov, reklamu.
Les ľudí víta, aj keď pri stromoch nestoja díleri, prostitútky, v kmeňoch nie sú zabudované elektrické zásuvky a nešíri sa v ňom wi-fi. Na ľudí neútočia z každej strany motivačné drísty a jedálničky. Nie sú obklopení umývadlami, hodinami, záchodmi, receptami, omáčkami, soľničkami, obchodmi, zmenárňami, skúšobnými kabínkami, terminálmi, popisnými číslami, kuriérmi, displejmi, potleskom, bezpečnostnými kamerami. Na blízku nie sú služby kaderníka, krajčíra, plastického chirurga, dizajnéra, projektanta a umelé nechty, mihalnice, silikóny a primaľované obočie tam nikoho neohúri. Na strmých svahoch nie sú eskalátory a lesné cestičky si nerozumejú s dlhými podpätkami a lakovkami. Zbytočné sú frizúry, steroidová sláva, medaily, diplomy, vyžehlené obleky, peňaženky, tituly. Neplatí tam rozmaznanosť, namyslenosť, protekcia, ukričanosť, politická príslušnosť, svetonázor, vyhrážky.
Bohužiaľ nie každý berie les ako svojho priateľa, pretože do priateľa nebudete hádzať fľaše, konzervy, použité vreckovky, ohorky. Niekto chodí do lesa obdivovať a poznávať a niekto ničiť. A je smutné, že vôbec musí existovať otázka ochrany životného prostredia, čiernych skládok, znečisťovania, hluku v prírode, ničenia flóry a nerešpektovania živočíšnych druhov, pre ktoré je les domovom. My sme tam len na návšteve, pretože prirodzeným prostredím na život je pre nás už niečo iné. Na planéte sme v porovnaní s mnohými živočíšnymi a rastlinnými druhmi len nováčikovia, tak sa naučme s prírodou žiť. Oboznamujme sa s ňou zmyslami, ktorými nás obdarovala a mestské návyky, zlozvyky a výdobytky doby, vedy a techniky nechajme v meste.