Bolo skoro ráno. Zaspatý som vykračoval k autobusovej zastávke, na ktorej nebola ani noha. Hneď som si všimol, že na lavičke pod strieškou je zabudnutá kožená taška. Nikde nikto. Vzal som ju a otvoril. Peňaženka s množstvom bankoviek, kreditka, doklady, kľúče, vizitky. Viem, poniektorí by ste využili príležitosť, nechali si naskladané tisícovky (bolo to ešte v dobe slovenských korún) a tašku hodili do koša, alebo ju odniesli ako nález. Aspoň kvôli tým dokladom.
Lenže ja som si predstavil, ako veľmi by sralo mňa, keby som niekde toto všetko zabudol. A tak mi toho človeka prišlo ľúto. Bol tam občiansky preukaz, no žiadny kontakt. Našťastie tam boli vizitky a spojil som si meno na občianke s jednou z nich. Vytočil som číslo.
„Dobrý deň, zrejme som našiel na zastávke v Smižanoch vašu tašku s dokladmi.“
„Ježiši, fakt, otáčam dodávku a idem tam. Ďakujem.“
A prišla dodávka s chlapmi, ktorí vyrazili v montérkach niekam do práce. Jeden z nich s obrovskou radosťou vystúpil, skontroloval obsah tašky a povedal „Toto len tak nenechám.“ A dal mi tisíc korún.
Týmto by som chcel povedať, že občas sa treba vžiť aj do kože iných ľudí a kto vie, možno vás za dobrý skutok aj odmenia. A budete mať dobrý pocit obaja. Ja som mal. Tým sa nechcem vykresliť ako človek dobrý, slušný, charakterný…. . Dávam to iba ako príklad.
Ono, veľmi často môžeme v rôznych situáciách niekomu pomôcť. Aj cudziemu človeku. A zlepšiť mu deň. Môžeme byť ohľaduplní, všímaví, vedieť sa vcítiť do kože niekoho iného. Môžu to byť rôzne maličkosti. A čím viac tých maličkostí je, tým väčší celok sa z nich dá spojiť. Aj o tom je spolunažívanie.
V mnohých stratených predmetoch sa ukrýva príbeh a citová hodnota. Prsteň, retiazka, prívesok, náušnica… pamiatka od mamy, otca, frajerky…darček k výročiu, významnej udalosti, poďakovaniu, zážitku. Spomienka na lásku, sľub, ospravedlnenie, odpustenie, narodenie. Pamiatka na niekoho, kto už nežije. Aj na to treba myslieť, keď nájdete niečo cenné a viete komu to patrí, máte možnosť to vrátiť alebo odovzdať na straty a nálezy. Nikdy neviete, komu urobíte radosť, komu sa uľaví, kto vás objíme a so slzami dojatia položí hlavu na rameno.