Predvianočný čas.
Čas radosti a pokoja pri nakupovaní, na parkoviskách, na cestách, pri pokladniach, v medziľudských vzťahoch, reakciách, debatách.
Alebo?
Čo keby ste si poniektorí uvedomili, že tu nie ste sami? Že nie ste sami, kto nakupuje, kto šoféruje, kto parkuje, kto vchádza do nejakých priestorov… . Že aj predavačky, upratovačky, učitelia, šoféri autobusov, policajti, SBSkári, sprievodcovia, obsluha pri pultoch v supermarketoch, na čerpacích staniciach, vo výdajných okienkach alebo na pošte, sú tiež iba ľudia, ktorí si zaslúžia slušnosť, zdvorilosť a porozumenie.
No pracovať s ľuďmi je strašné. Mrzutí, uponáhľaní ľudia, zahľadení do seba, mobilov, slúchadiel. Egoizmus, neobozretnosť, bezohľadnosť. Hlavne že sa im to potom na profiloch hemží kadejakými vianočnými obrázkami, koledami, prianiami, srdiečkami…. . Kde ale naozaj ostalo srdce? Ľudskosť aj mimo fotografií, facebooku, instagramu? Mimo filtrov a nastajlovaných záberov.
Čo tak si všímať nápisy na dverách, kým ich otvoríte? Čo tak vymeniť široké lakte pri nakupovaní za uvedomenie si, že to ešte nie je ani váš tovar, ani váš pozemok, ani váš majetok a personál nie je ani vaša milenka, ani vaša partnerka, ani vaše decko, ale človek z mäsa a kostí, ktorý tiež cíti, má svoje nálady, cíti radosť, smútok, prekvapenie, sklamanie… . Nie je to naprogramovaná mašina, ako automat na vratné fľaše, ani terč na hádzanie nadávok, hnusných pohľadov a uhundraných rečí. Samozrejme, že aj týmto povolaniam, ktoré som spomínal vyššie, robia mnohí ľudia hanbu. Ale to už je iný príbeh.
Tiež som občas/často zlostný, no uvedomujem si, že to nie je správne. No snažím sa zlepšovať. Pričiňme sa všetci o skutočný čas radosti a pokoja. Maličkosťami. Pomocou pre iných, zdvorilosťou, slušnosťou, trpezlivosťou, ochotou.
Zároveň ďakujem všetkým ľuďom, ktorých sa toto netýka, pretože sú súčasťou peknej atmosféry, pokojnej radostnej nálady a spolupatričnosti.