Je mi jasné, že úprimnou víziou mesta, v ktorom by chceli mnohí ostali žiť, alebo sa doňho radi vrátili, je úplne niečo iné, ako zložité projekty výstavby, rekonštrukcie, čistota, bezpečnosť … .
Keby tu tak boli štetky na každom rohu a v každom druhom vchode fungovali priváty.
Keby sa namiesto vody, vytekajúcej zo studničiek a fontán lial na ľudí alkohol.
Keby sa robili lacné päťcentové tuningy, všade sa váľali bagety, kebaby a hranolky, žetóny na poker, umelé nechty. Vrtulníky by zhadzovali kelímky s kávou, aby ľudia vôbec dokázali existovať. Z bankomatov by vyletovali peniaze, ktoré nikomu nepatria a pri každom vchode do paneláku by stála nádoba s gélom na vlasy, ústnou vodou, tabletkami na zabránenie otehotnenia a hracie automaty.
Keby sa z každého podniku ozývala hlučná elektronická hudba a v nej sa v rytme hýbala hromada vagín, zadkov, umelých pŕs, penisov, príčeskov a prázdnych rečí.
Keby bola každá druhá prevádzka v centre spojením solárka, herne, tetovacieho salónu, kaderníka, výbehu pre psy, predajného stánku so steroidami, detského kútika a samoobslužného pultu s pervitínom.
Keby existovali záujmové krúžky pre chválenkárov, radodajky, klamárov, bonzákov, podvodníkov, dlžníkov.
Keby sa po zemi váľali bločky, faktury a existovala by kástingová agentúra na „biele kone“.
Keby vzduchom poletovali vypracované tréningové plány, na chodníku by stáli automaty na selfie fotografie, predajné stánky s avokádom a v každom druhom obchode sa predávali všetky tie novodobé „zdravé“ ingrediencie a náhrady jedla.
Keby na každom rohu stál voľný taxík, alebo by dokázal dôjsť na miesto privolania do jednej minúty.
Keby fungovala privátna pokladňa pre každého zákazníka supermarketu.
Keby vyhasnuté osoby, trosky, ktoré kedysi niečo znamenali, mali k dispozícii mikrofón a rečnícky pult a mohli naivnej mládeži o sebe rozprávať neuveriteľné príbehy, aby ich ohúrili.
A samozrejme čo najmenej lásky, súcitu, obozretnosti, ohľaduplnosti a porozumenia.
Toto sa ale nikdy nestane, aj keď sa k tomu v podobnej forme blížime.