Toto nie je hluk na sídlisku, ani rušenie kľudu. Ani keď spíte po nočnej. Je to radosť, život, nádej. Čo je viac ako detská spokojnosť a smiech? Keď sa im má kto venovať, keď sa majú kde stretávať, spoznávať kamarátov, budovať nejaký kolektív. A také by mali byť aj detské ihriská. Hlučné. O detskom smiechu, kriku, šantení. A všetci tí zatrpknutí ľudia by si mali uvedomiť, že boli tiež deťmi, tiež sa hrali, tiež vystrájali. A sídliská by mali byť o smiechu, kriku, rozhovoroch, prechádzkach, posedeniach na lavičke, učení jazdy na bicykli, skateboarde, korčuliach, kolobežke. O guľovačkách, ťahaní detí na sánkach, o telesnej na dvore, o loptových hrách, o naháňačkách, schovávačkách. Kedysi to bolo normálne. No v dnešnej dobe? Dozvedám sa o mnohých sťažnostiach na deti, na ihriská, na lavičky, na akcie pre deti či rodiny. Chceme mesto a sídliská tiché, nemé, hluché, slepé, starnúce, zatrpknuté, uhundrané? Plné hovien, špakov, odpadkov, fľaštičiek od pálenky? Iba autá a parkoviská? A mať si kde nakúpiť? To je naozaj všetko? Nie je dôležitá aj tá nádej, ktorú počuť práve v deťoch?
Škôlku mám rovno pod oknom. A keď vidím a počujem, že sa niečo robí na dvore, tak otváram okno. Pretože je to zvuk života. Vystúpenia pre deti, vychádzky, hry. Či sa to páči alebo nie uhundraným čumilom na balkónoch alebo starým ľuďom. Možno by mohli nahliadnuť do spomienok na svoje detstvo, mladosť, partiu.