Vojna na Ukrajine? Tá iba prehĺbila v ľuďoch zlo a ukázala aké máme hodnoty. Že pomáhať nechceme. Že mnohé je pre nás prednejšie, než ľudský život a to iba preto, že sa to deje za hranicami nášho štátu. Dokonca dokážeme zlo všemožne obhajovať a schovávať za kadejaké názvy. Ale akú chceme solidaritu od ľudí, ktorí neprídu podporiť ani svojich susedov, ani ľudí z rovnakého mesta, ani komunitné podujatia, ani zbierky, ani žiadnu inú pomoc. Iba sa sťažujeme ako sa máme zle, ako nemáme peniaze a toto a tamto…. Túžba a potreba MAŤ dostatok, je viac ako ľudský život. Hlavne, že chodíte mnohí do kostola.
„Najprv pomôžme našej krajine, potom pomáhajme iným!“ To naozaj? My tu snáď umierame vo vojne? Mnohí čakajú so založenými rukami, čumia, mudrujú v krčmách, sťažujú sa a majú tú drzosť závidieť ešte aj pomoc niekomu v tak ťažkej situácii, akou je vojna. Až tým ľuďom prajem, aby zažili to najkrutejšie násilie na sebe alebo na blízkych. A aby sa mohli iba prizerať. Aby kričali o pomoc a aby nikto na pomoc nechodil. Nám by asi taktiež nebolo príjemné, keby nás napadli Maďari, a okolité krajiny by pomôcť nechceli. A čítali by ste si tak odporné komentáre, aké číta svet od Slovákov. A potom by začali vyháňať všetkých Slovákov pracujúcich, študujúcich a žijúcich v zahraničí, aby sa vrátili tam odkiaľ prišli a aby šli bojovať. To by sa vám už nepáčilo, však? Keby to bolo takto obrátené. A ruku na srdce, koľko Slovákov robí Slovensku v zahraničí hanbu? Viem to aj podľa seba, tiež som narobil pičovín. Či Slováci v zahraničí nerobia bordel, nekradnú, nežobrú, neprepadávajú, nepredávajú drogy, nerobia výtržnosti, nerozbíjajú ubytovne, nerobia kurvy, pasákov, priekupníkov…? Nikto? Ani jeden Slovák? A teraz si predstavte, že by niekto súdil v zahraničí vás podľa nejakého iného Slováka, ktorý urobil v cudzine niečo zlé.
Čo my chceme, akú solidaritu od ľudí? Stačí, že sa len objaví nejaký nadpis a ilustračné foto, že je niekde konflikt, že tam padajú bomby, že umierajú ľudia, a koľko je tam hneď smajlíkov. Ako by vám bolo, keby niekto vykopol dvere na vašom byte a začal tam mlátiť vašich blízkych? A vás by nechal sa na to pozerať. A museli by ste držať hubu. A potom príde niekto ďalší a namiesto toho, aby vám pomohol, sa bude z vašej situácie smiať. A dnes to takto chodí. Mnohí si radšej nešťastie fotia, nahrávajú, smejú sa na ňom, ako by mali pomôcť. Dnes sa o dobre iba rozpráva. Namiesto toho, aby sa priložila ruka k dielu. A keďže som silnejší, nikto nemá právo sa brániť, ani žiadať o pomoc.
Poniektorí so dokonca osvojili výraz „Vojenská operácia“. Že je to nejaká záchranná misia. Skúsme si ale tento vzorec preniesť do iného príkladu. Keby to aj bola vraj „záchranná misia“.
Budem z vedľajšieho bytu počuť niekoho kričať o pomoc. Vykopnem dvere a aby to bolo na efekt krajšie, tak ich poriadne rozmlátim, spálim, rozsekám na drobné, rozdrvím, pomeliem… . Aj keď sú už otvorené. Potom zmlátim toho agresora. A keď už bude hotovo a páchateľ bude eliminovaný, tak budem naďalej pokračovať v rozbíjaní bytu. A ďalej a ďalej… A hrdiť sa, že som nejaký záchranca.
Mnohí ľudia zrazu vyliezli so slovenskými vlajkami, hrajú sa na vlastencov a kritizujú, že niekto si dá do profilovky ukrajinskú vlajku. Vysmievajú sa mu a nadávajú. Neviete ale, či odtiaľ nepochádza, či tam nemá kamarátov, rodinu, bývalých kolegov… . Príčetní ľudia vidia aj mapu sveta. Vidia s kým hraničíme a aj preto majú solidaritu. A nie to porovnávať s Afganistánom, Irakom atď… . Máte pocit, že s nimi máme spoločnú hranicu? Čo je od nás bližšie?
Podobne máte, ako keď niekto bude cítiť z vedľajšieho bytu plyn, no ľahne si do postele a pokojne bude zaspávať. Namiesto toho, aby sa bál že to vybuchne a aby tam šiel zaklopať.
„Vlastenci“ by chceli , aby sa pomáhalo najprv našej krajine a naším ľuďom, našej prírode, nášmu životnému prostrediu, nášmu bezpečiu…. . A koľkí začnú od seba? Veď sa pozrite, koľko produkujeme odpadu, ako plytvame, ako sa správame k prírode, koľko odpadkov je všade, ako sa správame jeden k druhému, čo všetko prehliadame, koho každého nepodporíme. Takí sú poniektorí vlastenci.