Čo musí mať v hlave človek, ktorý sedí na lavičke, žerie, fajčí, pije a potom si pod nohy hádže sáčky od pečiva alebo čipsov, vrchnáky, servítky, vreckovky, tégliky od tresky a špaky. Tie dokonca dokáže zahasiť priamo na lavičke a nechať ich tam aj položené. Veď to predsa nie je jeho majetok. Nie je to jeho gauč v obývačke a tak to môže dojebať, zničiť, znečistiť. Vidíme to všade okolo seba, na každej lúke, na každom trávniku, v každom lese či parku. Odpadky. A pritom koše sú len pár metrov od nich. O čo ide? O lenivosť? Hlúposť? Ľahostajnosť? Ale poviem vám tak, každý človek vie, že robí niečo zlé. AJ keď vyhadzuje špak z okna alebo vreckovku do trávy. Urobiť niečo zlé je dobrovoľné rozhodnutie – ak sa nebavíme o nejakej chybe alebo neúmyselnom zlom rozhodnutí. Bavme sa o záškodníctve, znečisťovaní životného prostredia alebo o prístupe k iným ľuďom. Aj ja sám na sebe viem, že som sa mnohokrát rozhodol byť zlý a robiť zlé veci. No niektoré by mi ani nenapadlo urobiť. A preto to aj viem posúdiť a nazvať aj iného človeka zlým. Zlodeja, vraha, klamára, podvodníka, nevracaťa peňazí, násilníka, bitkára…. . A aj takého, ktorý vie, kam patria odpadky, no aj tak tvorí čierne skládky, necháva po sebe bordel, špaky pod balkónom alebo necháva nadrozmerný odpad len tak položený pri kontajneroch.
Nadžgal by som to tým fajčiarom, ožranom, ignorantom či teenagerom do hrdla a pomohol by som im až vtedy, keď uvidím strach z blízkosti smrti. Pretože mnohé si človek uvedomí až keď je zle. Až keď sa ho nezačne nejaká tragédia priamo dotýkať, až kým sám neochorie, neochrnie, nepríde o blízku osobu, až kým sám nepríde o prácu, vzťah, priateľstvo, majetok. Až kým sám nebude musieť utekať ako o život alebo sa kryť na zemi pred kopancami do hlavy. Až kým sám nezačne byť šikanovaný. Až kým sám nepocíti bolesť, sklamanie, smútok, bezradnosť. Až kým sa nepozrie na vlastnú krv, modriny, slzy. Až kým sa sám neposerie.