O tom čo je a čo nie je ohováranie si teraz trocha povedzme, keď už našim poslancom a vedeniu nič nehovorí to, že sú povinní znášať vyššiu mieru kritiky.
Asi by chceli, aby sme tu o každom z nich rozprávali iba pekne, plietli im vence, modlili sa k ním, padali z nich na zadok a iba ich obdivovali, chválili a nasledovali. Chceli by o sebe počúvať iba v superlatívoch. No ak si dovolíte nahlas povedať aj tú nepeknú pravdu a že to nie sú dokonalé bezchybné bytosti, ktoré dodržiavajú sľuby, tak to už je zrazu oheň na streche. Zrazu to už je zle. Asi by chceli rozdať občanom zoznam, čo môžu a nemôžu o nich rozprávať. Iba to dobré. Je ale normálne rozprávať sa o iných ľuďoch. Nevidím na tom nič zlé.
A to teraz o ľuďoch všeobecne, nie iba o verejne činných osobách.
Treba si priznať aj to zlé o sebe. A keď to svinstvo robiť nechceš, tak to nerob. Nebude ťa potom srať, že to ľudia o tebe vedia a rozprávajú. Nebi ľudí a nebudeš za násilníka. Neojebávaj ľudí a nebudeš za klamára. Neber za sex peniaze a nebudeš za kurvu. Vracaj peniaze ktoré si si požičal a možno ti ešte niekto v meste bude veriť. Dodržuj slovo a možno sa staneš chlapom. Maj spôsoby dámy, a možno sa ti dostane úcty, akú si žena zaslúži.
Je ale zaujímavé vidieť, že keď sa niekto dozvie, že sa o ňom niekde rozprávalo nelichotivo, tak to ho vraj ohovárali a „riešili“. A ohradí sa s tým – prečo ma riešite, prečo si ma beriete do huby? Ale keby sa o ňom rozprávali v dobrom a niečo pekné, tak to by v živote nepovedal, že – prečo ma riešite a prečo si ma beriete do huby? Aj keď je ten rozhovor o ňom. Kurva, aj peknú aj nepeknú pravdu si treba priznať. A ak sa ti to nepáči, tak sa zmeň.
To platí aj o poslancoch, z ktorých každý zo seba robí toho najlepšieho, najpoctivejšieho, najvplyvnejšieho. Ale pravda je taká, že všetko je to iba jedna banda. Aj tí, ktorí sa tvária že sú kamaráti. Lebo keby boli dobrí poslanci, tak o dôležitých a podstatných veciach hovoria naživo a nie iba vám, pri nejakom kamarátskom rozhovore. Ide nám predsa o dobro mesta a obyvateľov. Či nie?