Všetko začína ránom. Trojnásobný budík, zívnutie, nadávka, neochotné prevalenie sa na bok, vztyk, kuknúť na mobil, ranná stolica, sprcha. Na balkóne káva a cigareta, ktorú hodí z balkóna s tým: „Veď tu kvôli cigarete horel balkón pred týždňom, prečo by sa to malo stať znova? Mám v piči“. A zaženie aj myšlienku, kto tie špaky bude z toho trávnika pri bytovke pratať. „Mám v piči, platím dane, nezaujíma ma to. Platím dane, postavte mi súkromný heliport, mrakodrap, bazén, príďte mi utrieť zadok… . Platím predsa dane.“
Prehrabe sa v šuflíku s deravými ponožkami: „Do piči, ani jedna celá ponožka, kurva. Platím dane, prečo mesto pravidelne nerozdáva občanom ponožky?“ Oblečie sa, obuje, zamkne byt, čaká na výťah. Teleráno nepozerá, veď sú tam samí židia, zradcovia, skrachovaní herci a umelci. „Do piči, kde je ten výťah toľko?“ Neuvedomuje si, že v tej bytovke nebýva sám a že ten výťah nie je jeho súkromný. „Kurva, ešte aj vŕtať musí ten kokot sused jadro, do piči.“ No ušlo mu, že iba nedávno prerábal jadro on a búchalo sa, vŕtalo, trepalo, rozbíjalo. Samozrejme, že odpad končil opretý vedľa pri kontajneroch. „Platím do piči dane a poplatky, nech to príde niekto spratať.“ Nedochádza mu, že to patrí na zberný dvor a pre veľkokapacitný odpad musí prísť auto zvlášť. Potom to zaplatia všetci susedia.
Štartne auto. „Kurva, zase nemám benzín. Kde je ten primátor, že mi nepríde natankovať? Veď tu platím dane.“ Ide teda natankovať a opäť nadávky na cenu benzínu. Keď cena klesala, to bola samozrejmosť, keď stúpa, treba ponadávať na vládu a hlavne na Matoviča, pretože on ovplyvňuje svetové trhy a obchodovanie na burze. Na cestu si vezme energeťák za 2 eurá. „Do piči, 60 korún za takú malú plechovku.“
Zapištia gumy a uháňa do práce. Zbadá však majáky a policajti ho opodstatnenie zastavia za rýchlosť. „Čo odo mňa chcete? Ja vás platím zo svojich daní, takže pracujete pre mňa.“ No neuvedomuje si, že tak ako on platí dane, ich platia ja tí policajti. A že platia aj sociálku a zdravotku, takže sa skladajú na liečby a lieky aj jemu. Ale to by sa mu asi nepáčilo, keby mu to vyhodili na oči a začali mu dávať príkazy že nemôže fajčiť, piť, hazardovať so zdravím, pretože potom pôjdu liečby aj z ich peňazí. Zaplatí pokutu „Tu máte, nech sa tí hore nažerú.“
Dôjde do práce a samozrejme s nadávkami, ako ho to nebaví, aká je vrchnosť nespravodlivá, ako by mal mať pracovný týždeň iba tri dni. A stále aktívne hľadá možnosti, kde sa zašiť, čo si z práce odniesť, ako čo najčastejšie chodiť na veľkú a ako si prilepšiť či predlžovať prestávky. Počas prestávok scrolluje mobil a pozerá z okna, kde by odfotil aktivačných pracovníkov alebo zamestnancov mestského podniku, ako sedia na lavičke, ako fajčia, ako desiatujú, ako odpočívajú. Oni predsa nemajú nárok na oddych, prestávku, obed, desiatu. On ich predsa platí zo svojich daní. No opäť mu nedochádza, že tie dane platia aj oni. Fotí to, dáva na facebook a ani si nepamätá, či niekedy niečo alebo niekoho pochválil. Závidí ešte aj nadriadeným, že sú tam kde sú, no neuvedomuje si, že je za tým častokrát tvrdá práca a čas. A starosti s takými kokotmi lenivými, ako je on.
Koniec šichty. Sadá do auta a už sa teší do krčmy, ako sa s chlapmi podelí o svoje trampoty. Ako on strašne trpí a má na svojich pleciach najväčšie problémy sveta. Cestou nadáva na cyklistov, trúbi na nich, snaží sa ich zasiahnuť ostrekovačom. Zabudol, že kedysi svoje deti, kým sa naňho nevysrali, taktiež učil bicyklovať a tešil sa z toho, keď im to už šlo bez pomocných koliesok. Učil ich, ako sa jazdí po ceste. Vtedy ešte bol normálny no časom sa niečo pokazilo. Teraz sú mladí kokoti, ktorým chýba vojna, drezúra, tvrdé fyzické tresty. Možno áno. Kto vie.
Auto zaparkoval ako kokot pri vjazde, aby mali problém vyjsť z parkoviska iné autá, alebo aby sa nemohli dostať do ulice hasiči. „No a čo, prečo by sa tu malo niečo stať? Veď všetko zlé sa deje iba v televíznych správach.“ Pritom pár metrov ďalej je poloprázdne parkovisko.
Ani nejde domov. Zájde na menší nákup, kde nadáva, pretože na pokladni sú pred ním dvaja ľudia. „Ako to, že tu pre mňa nemajú privátnu pokladňu? Som zákazník, váš pán. Starajte sa o mňa.“ Potom si to namieri do krčmy, kde už chlapi chlípu pivo a borovičku. „Kurva chlapi, ta ja mal dnes na piču deň. Musel som vstávať, musel som do práce, musel som robiť, musel som dodržať pracovnú dobu, musel som ísť podľa predpisov, zastavili ma policajti aby som nejazdil ako kokot, zase som videl ako ostatní nepracujú a ako si šéfstvo myslí, že je niečo viac než ja.“ Chlapi ho súcitne počúvajú a prikyvujú hlavami. „Ten život je na kokot, nič nemá zmysel, každý nás chce okradnúť, ojebať, zničiť, platíme dane. Nič sa nezlepšuje, všetko je na piču.“ Pritom si neuvedomuje, že čas strávený v krčme by mohol využiť oveľa lepšie a robiť niečo, čo by mu ten život mohlo zlepšiť a spríjemniť. Vtom ale začnú správy. „Daj to nahlas, nech čujeme zase tých kokotov. Ojebať nás chcú aj tie médiá. Ja to vôbec nepozerám. Zájdem si na telegram alebo na svoje overené weby a tam sa dozviem čo potrebujem. Títo sú platení z Ameriky. Veď čo myslíte, aj vojnu na Ukrajine majú na svedomí. Pritom tam žiadna vojna nie je. To nás kŕmia kokotinami. A ešte im dávať zbrane? Chodia tu, vystrájajú a aha na akých autách sa vozia.“ Akosi zabudol, že sám kedysi žiadal o zbrojný preukaz, aby sa mohol brániť. Nedali mu ho však, pretože nemal čistý register trestov. Toľko sa toho v živote navystrájal. On mohol. Aj doma, aj v cudzine. Taktiež zabudol, že na Ukrajine ľudia nejazdia na kočoch a po prašných cestách. Taktiež sú tam obchody, školy, luxusný tovar a ľudia, ktorí si to môžu dovoliť. A že strach z vojny má každý. To ale on ako zbabelec, ktorý ušiel pred každou bitkou, nechápal. A to sa nestrieľalo.
Prvý blok správ? Politika. A na každú jednu správu z politického prostredia prišla iba jediná reakcia „No, ja som to vedel.“ To isté pri správach o voľbách v USA či Francúzsku, o Náhornom Karabachu, Iraku, Izraeli, svetovej ekonomike.
Domov šiel značne podgurážený. Opäť. V duchu pičoval na nepokosenú trávu a na rozbité chodníky. Prepočítaval pritom, čo všetko si mohol za svoje dane kúpiť – limuzínu, helikoptéru, lietadlo, dom s bazénom, hotel, cestu okolo sveta…. . Pozrel na oblohu, zbadal mesiac a hviezdy. „Kokoti, myslia že neviem, že to je projekcia? Že to tam premietajú? Koho chcú ojebať?“ Zaspomínal na výlet k jazeru, kde videl z jednej strany brehu na druhý, bez zakrivenia. To isté pri futbale. Ako je možné, že jeden brankár vidí na toho druhého? A mal jasný dôkaz. Bol hrdý na svoje argumenty a koľko pravdy dokázal nahromadiť aj bez klamárskych amerických zapredaných médií.
Prišiel domov, sadol na hajzel, mobil do ruky. Samá politika, samá vojna, samé sprisahania a spiknutia. „Kurva, ako dobre by nám tu bolo, keby nám vládli Rusi. Žiadne dane, žiadna práca, žiadny útlak, žiadne povinnosti, žiadne poplatky, benzín aj potraviny zdarma, všade anglický trávnik a chodníky a cesty hladké ako zrkadlo. Lenže ľudia sú hlúpi, naivní, liberálni, progresívni. Ešte aj ten kokot pred Madarasom, oblečený v svadobných šatách. To je tá Amerika, to je tá únia, to je tá politika progresívcov. Pozabíjať to, fašistov, chazarov, hajzlov, sorosovcov. Ficovcov, matovičovcov, pohanov, židov, arabov, aziatov, obrov, lesné víly, morské panny, jašterov, dôchodcov, kriplov, chorých, krivých, ryšavých, tučných, chudých, pehatých, chudobných, bohatých, smutných, veselých, starých, mladých…. .„
Líha si do postele s letmým úsmevom a myšlienkou na to, ako na všetkých vyzrel. Ako všetko pochopil, ako ho nikto neojebe, ako všetkých prekukol. „Kokoci. Šicke pujdzece do piči.“