Páčilo by sa vám na sídlisku niekde na lúke medzi bytovkami takéto posedenie? Pre deti, v menšom rozmere, aby na tie lavičky malé deti v pohode dosiahli a mohli si sadnúť. Veď, prečo by si nemohli deti vonku posedieť, urobiť piknik alebo písať vonku úlohy, čítať knihu, maľovať obrázky? Iste, veľa takýchto nápadov sa zničí, no ešte stále verím, že nie všetko zhorí pod rukami vandalov.
Mám už dlhšiu dobu takú predstavu – dať vyrobiť takéto sedenie pre deti, nechať ich to spoločne nejak pekne pomaľovať detskými obrázkami, zalakovať to a vytvoriť im tak miesto, kde si môžu posedieť na slnku a na čerstvom vzduchu. Napokon, prečo by mali mať svoje lavičky iba dospelí.
Ináč, ešte k lavičkám celkovo. Zaráža ma, ako mnohí ľudia bojujú proti lavičkám na sídlisku a dokonca vypisujú kadejaké sťažnosti, že „Čo za kokota tam dal lavičku“. A dôvod, prečo im tie lavičky vadia? Lebo tam vysedávajú ľudia a rozprávajú sa. A teraz sa nebavíme o nejakých ožratých vrieskajúcich bandách. Ale o ľuďoch, ktorí si chcú posedieť pri vchode, vedľa bytovky alebo niekde na trávniku medzi panelákmi. A prečo nie? Poniektorí už asi zabudli, že takto tiež kedysi vysedávali a že lavičky boli takmer pred každým vchodom do bytovky. Že tých lavičiek bolo kedysi podstatne viac a radi si tam posedeli starí aj mladí, aj páry, aj samotári, aj pijaci 😀 To k tomu patrí 😀 Taktiež nerozumiem sťažnostiam na to, že kto si dovolil postaviť detské ihrisko medzi bytovkami. Že potom tam počuť tie deti sa hrať, smiať sa, kričať. Ja už vážne poniektorým ľuďom nerozumiem. Ale čo chceme? Stačí sa pozrieť, ako sa dnes ľudia k sebe správajú, ako sa chová sused k susedovi, koľkí sa nevedia ani pozdraviť či odzdraviť. A už len z princípu sa nezúčastnia ničoho pekného a dobrého. Ani komunitných aktivít, ani brigád, ani rôznych nápadov a projektov.
Takto to naozaj chceme? Svet egoistov a ľahostajnosti? Svet „dajte mi pokoj a nestarajte sa do mňa“? Ono sa to totiž pekne hovorí, že dajte mi pokoj, nestarajte sa do mňa, nič nepotrebujem a nechcem. Ale iba do chvíle, kedy sa karta obráti a človek sa ocitne v núdzi. A zrazu by chcel, aby sa niekto oňho zaujímal a pomohol mu. Aby mu niekto požičal, poradil, podporil, odviezol, vybavil… .
A ešte raz vám poviem – nie je frajerina mať všetko a každého v piči. Aj ja som si to kedysi myslel. Ale zistil som, že mi je jedno, čo si o mne myslia kadejakí „drsňáci“, pseudomafiáni, falošní biznismeni, a že som vraj mäkký a neviem aký…, keď sa snažím o nejaké dobré skutky a niečo robiť aj pre iných. Alebo keď nahlas rozprávam o láske, spolupatričnosti, komunite, pomoci, zbierkach … . Že je to nejaká slabosť. A aj z vlastnej skúsenosti vám poviem – zlo ide človeku veľmi ľahko, pretože sa oňho netreba toľko snažiť. Proste ho páchate a dokonca to mnohých ani neťaží. Veď pozrite, koľko zlého a nefér je medzi ľuďmi, kamarátmi či v rodinách a vzťahoch, ale aj v obchodnom či pracovnom styku. No to dobré častokrát vyžaduje viac času, viac úsilia, viac sebazaprenia, plánovania, spolupráce a veľký kus srdca. Treba ho budovať. A tak to potom aj je – o dobré sa musíte snažiť, zlé si vás vie nájsť aj samo. No je pravda, že nie vždy sa vám za to dobré aj dobro vráti. A za to zlé aspoň nič dobré čakať od nikoho nemusíte. Všetko je to iba o svedomí a o rekapitulovaní svojho vlastného života, o rozhodnutiach, o hodnotách.
A ako som spomenul vyššie – nikdy neviete, kedy sa karta obráti a frajerina sa zmení na volanie o pomoc, na túžbu po priateľstve, láske, opore, podpore, spoločnosti, rozhovore, porozumení.
/ilustračné foto: zanada.sk/