Aha ho… zrazu vidíme, koľko „uvedomelých“ občanov tu žije. Koľko uvedomelých daňových poplatníkov, keď treba rozoberať zimnú údržbu. Vyliezajú, iba keď sa treba sťažovať a kritizovať, pretože nikde inde ich nevidieť. Na žiadnej akcii, pri žiadnej pomoci, pri žiadnej zaujímavej myšlienke, pri žiadnej zbierke pre niekoho kto to potrebuje, na žiadnej brigáde, ani pri žiadnej podpore nejakej dobrej veci. (česť výnimkám) A strašne ma to mrzí, že v meste v ktorom žije tak veľa ľudí, chýba spolupatričnosť, ohľaduplnosť a uvedomenie, že sme súčasťou nejakej spoločnosti. A že si treba aj pomáhať.
Mnohí len čumia, keď je niekto v núdzi, no odvracajú zrak, keď môžu pomôcť. Majú čas sa pozerať na miesta nehody, na politiku ktorej aj tak nerozumejú, zapnúť si kriminoviny a čítať si články o tragédiách, majú čas písať sťažnosti, vymýšľať plány na pomsty a zlomyseľnosti, koho ako ojebať, podviesť, ako ututlať klamstvo či neveru, no nezúčastnia sa akejkoľvek aktivity či iniciatívy na pomoc niekomu, pretože na to zrazu nemajú čas. Celkovo, keď treba prispieť a niečo alebo niekoho podporiť, tak pozerajú inde. Pozerajú tam, kde môžu nájsť niečo zlé. Nedostatok, chybu, kauzu.
Vidím to aj na sebe. Keď prídem niekam, kde ma poznajú. Tľapkajú ma po pleci, ruky podávajú, volajú na pohárik – „Popiči to robíš Mirooo, nabudúce nás volaaaaj, prídeme.“ A pritom o tom vždy vedia, pretože keď sa stretneme, tak mi o tom rozprávajú, ako sa im to páči, lajkujú, zdieľajú, no nikdy nemôžu prísť, pretože im do toho vždy niečo príde. Mnohí si ale hodnotu pomoci a odovzdávania uvedomia až vtedy, keď sami potrebujú pomoc.
OK, nie je nikoho povinnosťou sa niečoho zúčastňovať, no netreba ťahať ostatných za nos. To platí aj o tých, ktorí ma uisťujú že „Mirooo, počítaj s nami, prídeme, ber to ako hotovú vec“ No potom, keď si overujem stav, aby som vedel kto príde, koľko družstiev, koľko pomoci…. tak zrazu množstvo výhovoriek. A keď na tých prázdnych sľuboch stala celá akcia, tak ju musím bohužiaľ zrušiť.
Viete, je tak jednoduché pičovať a sťažovať sa na všetko možné. A čo by kto urobil lepšie a inak. Srdiečkovať a lajkovať pekné veci, ALE zúčastniť sa peknej veci? To už nie. Ale čo chceme od ľudí, z ktorých mnohí sú schopní zastať sa aj bezohľadnosti, chamtivosti, sebeckosti, lakomstva, nevery, alkoholu za volantom, bezohľadného parkovania, špakov pod oknami, rušenia nočného kľudu, vandalizmu a podobne… . Keď im to tak pasuje.
Čo tak začať ale od seba? Nie o dobre iba rozprávať, ale sa ho skúsiť aj priamo zúčastniť. Netvrdím o sebe, že som dobrý človek alebo že som tu ten najaktívnejší. To ani zďaleka nie. No snažím sa prispieť aspoň toľko, koľko môžem. Namiesto neustáleho pičovania a sťažovania sa.
Možno vás “daňovníkov” prekvapí, že aj všetci tí dobrovoľníci, organizátori rôznych podujatí a ľudia zúčastňujúci sa brigád a kadejakých dobročinných a charitatívnych akcií taktiež platia dane. Aj všetci tí, ktorí niečo robia pre vás, aj keď by to robiť nemuseli, platia dane. A nebečia o tom pri každej príležitosti. Nesťažujú sa, nenastavujú ruky, nečakajú… ale snažia sa aspoň malým dielom k niečomu prispieť.
Na internete v komentároch, tam sa ich stretnú desiatky, stovky… Čo všetko je zlé, čo všetko je na piču… ale keď môžu taktiež pomôcť? Kde sú??? Namiesto hundrania, nadávania a čakania, že všetko za nich urobí niekto iný.
Nedávno sme videli jasný príklad – DEBIL odfotí susedu ako kosí pred bytovkou a zavesí to na internet, namiesto toho aby jej šiel pomôcť, prípadne jej doniesť kávu a poďakovať. Ale to nieee. Načo. To isté zimná údržba. A najväčšia sranda je, koľkí majú krátku pamäť a ako to flákal Brantner – vyciciavač miliónov od mesta.
Ja sám na sebe vidím, čo všetko sa dá urobiť s pozície občana pre niekoho iného. Čo všetko sa dá vybaviť, zorganizovať, vymyslieť, zmeniť. Len tak. A žasnem, keď by ma chceli ľudia volať niečo robiť aj na ich sídlisko. Že vám hanba nie je. Kurva, koľko ľudí tu žije? To fakt by ste chceli, aby som ja zo Západu chodil na Mier aj na Tarču robiť pre vás akcie, lebo vy sa tam neviete dať dokopy partia ľudí? Hanbite sa. Som taký istý človek ako vy. Tiež si niečo budujem, zháňam kontakty a niečo realizujem. A nikto ma za to neplatí. Nie je toho veľa, ale v rámci svojich možností. Dal som do toho veľa času, nervov, naťahovačiek a svojich peňazí. ALE aj naďalej to budem robiť predovšetkým a hlavne na sídlisku, na ktorom bývam.
Týmto chcem poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa aj sami vedia ponúknuť, či nepotrebujem pomôcť, niečo priniesť, niečo previezť, niečo opraviť…. . Ďakujem že ste. A že sa jeden – dvaja ľudia nájdu, keď verejne požiadam v nejakom statuse o pomoc niečo preniesť. Ďakujem aj všetkým tým, ktorí akcie ktoré organizujem neberiete ako samozrejmosť. Že prídete, niečo prinesiete, zabavíte sa a máte pochopenie pre prípadné organizačné nedostatky. Vďaka vám to všetko má zmysel.
A choďte do hajzlu aj tí vysmievači, škeriči a mudrlanti, čo by všetko urobili ináč a lepšie. No keď dostanete možnosť, tak ste zrazu ticho. Zrazu vás niet. A mesto dávalo dosť možností občanom. No občania majú v piči niečo vymyslieť. Jednoduchšie je sťažovať sa. Česť výnimkám samozrejme. Aby to nevyznelo, že ja som tu jediný aktívny občan. To ani z ďaleka nie. Ale niektoré veci sa ma osobne dotýkajú, serú ma a je to riadne demotivujúce.
Čím to je, že jedni sa zaujímajú a iní nie? Čím to je, že jedni sa snažia pomôcť a iní nie? Že jedni sa zapoja, iní nie. Že jedni majú prehľad a iných nič nezaujíma? Čím to je, že jedni sú sebeckí, ľahostajní a bezohľadní a druhí sú nápomocní, všímaví, ohľaduplní? Čím to je? Čím to je, že jedni čumia z balkónov, ako ich susedia majú nejakú brigádu a ešte im tam hádžu špaky? Pritom to tí ľudia robia aj pre nich, nie iba pre seba. Ale lepšie sa čumí, ako sa niekto trápi, ako niekto niečo nosí, ako niekto bojuje aj za iných. Aj za tých, ktorí čumia.
Ja viem aj na sebe, že robiť dobré veci je oveľa ťažšie, než robiť tie zlé. To dobré stojí viac námahy a to zlé akoby šlo od ruky. Preto sa tí špekulanti a darebáci do ničoho nezapájajú. Lepšie sedieť spolu pri stole a predbiehať sa kto má lepšie auto, hodinky, mobil…, no neprispejú a nepodporia peknú myšlienku. Ale jasné, nie je nikoho povinnosťou niekomu pomáhať. A toto je doba, kedy mnohí radšej pozerajú, ako niekto kričí o pomoc, než aby mu šli pomôcť. Česť mnohým výnimkám samozrejme.