Školské výlety. Skvelá možnosť uliať sa z učenia, spoznať spolužiakov aj mimo triedy, ožrať sa s nimi, či pokúsiť sa zblížiť s platonickou školskou láskou. Príjemné to však asi nebolo pre deti, ktoré neboli veľmi obľúbené v kolektíve, nedostalo sa im pochopenia u spolužiakov, alebo sa im kvôli niečomu vysmievali. A niektorí na výlety nemohli kvôli zlému správaniu.
Nesmela chýbať gitara, rádio, lopta, bedmintonové rakety, karty a samozrejme dostatok jedla, cigariet a alkoholu. Hlavne toho alkoholu, pretože čo by to bol za školský výlet, keby aspoň jeden spolužiak nedostal jemnú otravu alkoholom a možnosť zvracať do vedra pri posteli 
No aj tí najviac opití boli na druhý deň pripravení pokračovať.
S plánovaním školských výletov súviselo aj dohadovanie, kto s kým bude na izbe. No aj tak to vždy dopadlo inak a každý spal tam, kde ho to zložilo. Keď bola v rovnakom čase na rovnakom mieste na výlete aj iná trieda alebo iná škola, tak spolužiaci vždy žiarlili, keď ich spolužiačky behali za cudzími chlapcami. Pretože tam bol spoločný dvor a niektoré spoločné priestory.
Úplne ináč sa dalo porozprávať aj s učiteľkami, ktoré na výlety so žiakmi chodili. Počul som aj o iných veciach, ktoré tu radšej nebudem rozmazávať
Spomínam si na vôňu dreva a ten pach, keď sme vošli do chaty. Na vŕzganie podlahy, na praskanie drevených schodov na poschodie. Na mŕtvy hmyz na oknách, stenách, dlážke a na ten živý, ktorý neprestával dobiedzať a keď už nevládali osy a ovady, tak to prevzali komáre a nočné motýle. Na hudbu, ktorá nemusela revať na plné gule, pretože sme sa mali o čom rozprávať.
Pamätám si na štrnganie fliaš v batohoch, na prvý pohárik, na staré rádiá, kazety, gitaru, spev, smiech, hororové príbehy a vtipné príhody. Na večerné diskotéky, na praskanie ohňa, vystrúhané ražne a na špekáčky, ktoré sa vtedy ešte nerozpadávali. Na ozvracané umývadlá a starostlivosť o ožratých spolužiakov. Na učiteľky, ktoré boli zrazu niekým iným – nie tým prísnym človekom pri tabuli, ktorý sa chystá vyvolať ďalších dvoch žiakov podľa dátumu
Takto si to pamätám zo základnej školy ja. Aj zo strednej. Aj z počutia od iných ľudí. Možno je to teraz ináč a mladí už nenosia so sebou gitary a spoločenské hry. Radšej poriadnu aparatúru, aby bolo tie dnešné hudobné „hitovky“ počuť čo najďalej. K tomu aj nejaké zakázané látky, pretože to dnes nie je ťažké zohnať.
Vždy keď idem okolo schátraného Ďurkovca, tak si spomeniem na tie drevené chaty Alpina, kam sa tiež na výlety chodilo. Na tie opustené budovy, ktoré vtedy ešte fungovali. Na udržiavané okolie. A strašne ma serie, že je to ďalšie z mnohých opustených miest, ktoré kedysi žili a tešili sa obľube, no ich sláva skončila. Ostali už len spomienky na to, že kedysi bolo medzi ľuďmi tej radosti asi trochu viac.
Ako si to pamätáte vy? A kam ste chodili? Alebo ste výlety nemali radi?