Veziete sa autom a zrazu vidíte, že vedľa v tráve je nabúrané vozidlo, ktoré vyletelo mimo cesty. Zastavíte na výstražných a idete sa pozrieť, či posádka nepotrebuje pomoc. Vidíte vyplašenú pani, ktorá však už čaká na pomoc, ale poďakuje. Vraj je v poriadku. A blbci za vami na vás trúbia, krútia hlavou, nadávajú, lebo ste si dovolili zastaviť a ísť niekomu pomôcť. Zaujímať sa o niekoho iného v núdzi. Ale keby havaroval niekto z nich, tak by sa im určite páčilo, keby sa niekto pristavil a opýtal sa, či sú v poriadku. Či nepotrebujú pomoc.
Takto som nedávno šiel aj ja, otočilo ma v zákrute a to som nešiel rýchlo. Asi na oleji, ktorý tam bol. No nikto nezastaví, nikto nepozrie či ste v poriadku. Či vám nie je zle, či ste nestratili vedomie, či vás neporazilo, či niečo nepotrebujete. Obídu vás, akoby nič. NIKTO. Tu sa totiž iba rozpráva o pomoci. Zdieľajú, lajkujú a srdiečkujú sa dojemné príbehy a motivačné citáty. A keď treba niekomu pomôcť? Reálne? To má každý v piči.
Za toto nemôže ani Matovič, ani Fico, ani politika, ani klíma, ani sociálna či zdravotná poisťovňa, ani úrady, ani systém, ani Amerika, ani Rusko, ani očkovanie. Toto je iba o skurvených ľudských vlastnostiach a o tom, že ľudia by mali začať najprv od seba. No kvôli takýmto ľuďom tu nikdy nebude lepšie.