Už ako stredoškolák som sa od roku 2002 na úkor vymeškaných hodín a prospechu podieľal na organizovaní kultúrno – spoločenských podujatí v našom meste. Či už to boli koncerty a vystúpenia v Dome kultúry, alebo v rôznych podnikoch a priestoroch, ako napríklad Legenda, Dancing, Kino Mier, Sad mládeže … . Stále sa niečo dialo a mesto tým žilo. Ľudia boli úprimne vďační a radi, že sa niečo pre nich robí a má to potrebnú úroveň, ktorá si zaslúži pozornosť a ochotu zaplatiť vstupné. Pretože vtedy sa všetky náklady platili z peňazí, vyzbieraných pri vstupe. Peňažné sponzorské dary neboli a všetko trebalo poctivo zaplatiť. A našťastie sa vždy zaplatilo všetko a všetci. Žiadna z akcií nesmela vykázať zisk.
Prúsery prišli až neskôr, keď sa organizovania akcií chopili ľudia, ktorí pod titulom „manažér“ pristupovali ku koncertom a iným podujatiam bez srdca a záujmu, ale len čisto z obchodných záujmov a nutnosťou získať čo najviac pre seba. A tu už vznikali dlhy, ako na technike, tak na neschopnosti zaplatiť účinkujúcich. A to bol začiatok konca.
Ale vrátim sa opäť v čase.
Priestory boli dostupnejšie, lacnejšie, udržiavanejšie. Aj Dom Kultúry mal svoje meno a podujatia v ňom sa tešili úspechu a účasti. Technika toľko nestála a ani ozvučenie sa nedralo do astronomicky vysokých čísel. A čo sa týka účinkujúcich? Tak tam vládla vďačnosť, pokora a ochota. Tí istí ľudia, mnohí z nich už slávne bytosti, ktoré teraz žiadajú za svoje vystúpenia astronomické sumy, kedysi prišli s úsmevom a skutočným záujmom, a to bez vysokých nárokov na honorár. Stačil nocľah, dostatok jedla a pitia a preplatené cestovné. Bolo to fajn, pretože sa tak dali pripraviť naozaj namakané programy pre ľudí, plné rôznych skupín a tanečníkov.
Organizovanie mali vtedy v rukách hlavne mádežnické a záujmové kluby, ZK IMA a podobne. Skutočne veľkej podpory sa dostalo od Radoslava Sedláka z Centra voľného času v Spišskej Novej Vsi, ktorý bol ochotný kedykoľvek pomôcť jak s organizáciou, tak so záštitou a administratívou. Vo vtedy ešte fungujúcom Domčeku bol zase priestor pre nácvyk a skúšanie hudobných skupín, ale aj tanečníkov. Samozrejme že boli vo veľkom využívané aj priestory Centra voľného času ADAM, kde dlho pôsobila a trénovala jedna z našich najlepších tanečných skupín BDS. Bohužiaľ dnes už táto opustená budova chátra, asi kvôli neschopnosti udržať v nej teplo.
Široko – ďaleko bol najlepším zvukárom s najlepšou aparatúrou Rišo Gužák a jeho štúdio Runner bolo veľmi obľúbené a využívané. A akcie mali fakt vysokú úroveň a neboli stratové. Ešte aj Mestské kultúrne centrum bolo ochotné kedykoľvek pomôcť s organizáciou a poskytlo zdarma svoje plochy, určené na výlep plagátov.
Vrchol vtedy dostupnej grafiky bol čierny obrázok a písmo a vytlačený aspoň na farebnom papieri.
Dom kultúry, Sad mládeže, Legenda, Dancing, Erko, Podskala, Tatran, Semafór, Kino Mier. Všade tam sa organizovali koncerty, ľudia nemali problém zaplatiť vstupné a bolo ich naozaj veľa. Vládla skvelá atmosféra a o podujatiach sa dlho rozprávalo. O mnohých ešte aj do teraz. Koncerty na Dni študentstva, festivaly zmiešanej hudby – Pokrokový mixage, rôzne hip-hopové podujatia, rockové koncerty, tanečné vystúpenia. V športovej hale sa pár rokov po sebe organizovala veľka akcia pre deti s názvom Rozprávka Vianoc, kde vystupoval ešte Majster N. Už nie je nič z toho.
Teraz bohužiaľ ľudia neprídu, ani keď je vystúpenie na námestí v centre mesta a zadarmo.
Mnohé z podnikov, kam sa chodilo zabaviť už nefunguje, alebo zmenili koncept. Z Domu kultúry sa postupne začalo stávať prekliate miesto, kam chodilo stále menej a menej ľudí. Zvýšili sa ceny, požiadavky a publikum bolo menej a menej disciplínované. A to, čo nebolo zničné, alebo rozbité, tak jednoducho schátralo. Začalo to byť miestom viac pre biznis, ako pre ľudí, ochotných prísť za kultúrou. Padlo do pazúrov súkromníkov, horlivcov, „manažérov“ a šatne sa zmenili na kancelárie rôznych špekulantských, podvodných, lietadlových firiem.
Koncerty vystriedali diskotéky, kde sa mnohým nechcelo nie len kvôli nekvalitnému programu, ale aj pracovníkom, ktorí si mysleli, že najatím do bezpečnosti v podniku získali právo rozbíjať hlavy. Sami pritom mali hlavy len ako púzdra na vzduchové bubliny a pochybujem, že ovládali požiarno – evakuačný plán a kde sú umiestnené hasiace prístroje.
Účinkujúci začali mať prehnané predstavy o honorároch, ubytovaní, cestovaní, pohostení. Často to sprevádzalo rôzne absurdné požiadavky na farbu uterákov, kilá pistácií pre divákov, konkrétne značky minerálky a podobne. Neviem, či je to viac smiešne, ako smutné.
Samozrejme, že je super, ak sa niekto živí umením a chce si zaň nechať zaplatiť. Pri výške honoráru by si však mal uvedomiť, že kultúra sa robí pre ľudí a tí sa nechcú nechávať vyciciavať rozmarnými upírmi, v ktorých často nie je ani štipka umenia.
Bolo mnoho talentovaných skupín, hudobníkov, dídžejov, producentov, manažérov, ktorí sa už bohužiaľ tejto činnosti nevenujú. Jednak zo znechutenia a asi sa nechceli podieľať na tom bahne, ktoré dnes tlačia ľuďom do hláv mladí manažéri, len aby dosiahli čo najviac peňazí, za málo muziky. Mnohých si pamätáme doteraz a máme doma po kazetách, VHSkách a starých cdčkách ich tvorbu, či vystúpenia. Už majú iné záujmy, venuju sa svojim rodinám, alebo pôsobia v zahraničí. Je ale fajn si niekedy spomenúť.
Samozrejme, stále sa organizujú plesy a komornejšie akcie, alebo promenádne vystúpenia. Ale už to nie je ono. Dokonca aj každoročné výročné programy mesta nie sú ničím originálne a stále akoby sa opakoval ten istý program. MKC sa angažuje v koncertoch známych umelcov, aby na tom predovšetkým zarobili a to odzrkadľuje aj výšku vstupného. To sa týka aj divadla, ktoré má taktiež len úzku skupinku záujemcov o jeho program. Nie každý chce na vystúpenia chodiť len preto, aby sa ukázal v naškrobenosti. Nerobí sa nič pre mladých, ani pre starých. Nič, čo by bolo dostupné a určené bežnému smrtelníkovi. Ale možno, že to takto vnímam len ja. Alebo už toho nie je toľko.
Kto má nejaké fotky alebo staré plagáty, nech kľudne pošle. Rád ich priložím k textu.
Autor článku: Miroslav Hnát