Tak som sa dnes rozhodol, že tentokrát napíšem niečo o graffitoch v Spišskej Novej Vsi a o tom, ako som ich vnímal kedysi ja.
„Grafiťáka“ bolo ľahké spoznať, pretože mal vkuse špinavé ruky od farby, vyťahanú mikinu s kapucňou, na chrbte hrkajúci batoh a pod pazuchou pomaľovaný Blackbook – obal, do ktorého sa zakladali fólie s fotkami, výstrižkami, skicami. Niektorí, už skoro 40 roční chlapi, ktorí sa tomuto umeniu venovali, majú doteraz doma poschovávané svoje blackbooky a jeden takýto sa mi dnes dostal do rúk. Je to super pocit, držať niečo takéto v ruke, len keby mi všade po izbe a v pľúcach nepoletovali malé kúsky odlupujúcej sa farby a nekašľal som, ako starý tuberák. Pretože okrem založených fólií so zbierkou obrázkov, sa poniektorí poskúšali nastriekať niečo sprejom priamo na vonkajší obal blackbooku. A tá farba sa teraz po rokoch lúpe, ako drobné šupiny z ryby.
Ale ten pocit stojí za to. Prezerať si to a spomenúť si na dobu, keď to ešte nerobil každý. Keď v tme postávalo pár ľudí v kapucniach a čakali na príležitosť vyskúšať kúpené Plastikote, Dupli – color, Montanu…. Podľa toho, kto mal koľko peňazí. Nesmeli chýbať hrubé fixy. Magnum, Schneider a iné z tých lacnejších. A kto na nich nemal, tak si fixu vyrobil z kinder vajíčka. Vždy sa našla príležitosť a miesto, kde sa podpísať. Výťahy v panelákoch nevynímajúc.
V tej dobe som to obdivoval. Dokonca som sa pokúšal niečo vytvoriť, ale boli to len veľmi úbohé paródie na graffiti. Keď sa maľoval plot na veterine na sídlisku Západ 1, tak sa okolo writerov zhromaždilo množstvo mladých chlapcov, ktorí snívali o tom, že to raz budú vedieť tiež. Pamätám sa, ako môj, vtedy najlepší kamarát Laco, prišiel k jednému z nich /ISE/ a opýtal sa ho, čo má robiť, aby sa to naučil a bol v tom dobrý. Ten sa len usmial, s lízatkom Chupa Chups v ruke a povedal mu, že ak chce byť fakt dobrý, tak musí každý deň lízať takéto lízatko. Laco mu uveril a začal si lízatká kupovať. A fakt sa začal v graffitoch zlepšovať. Vždy sa nahlas smejem, keď si na túto príhodu spomeniem.
A ako na tú dobu spomína človek, ktorý sa graffitom v našom regióne venoval zhruba od roku 1996?
Najprv sa farbilo hlavne štetcom. Trysky vtedy neboli tak dostupné a tak sa skúšali z rôznych deodorantov. Na tenké čiary sa dávala do trysky ihla. Keď už boli ale dostupnejšie, každý chcel hneď fatcapy. Robiť nimi hrubé čiary. Fixy sa vyrábali z fľaše od detskej výživy, ktorá sa naplnila vatou, na vrch sa dala látka a nalial sa na to technický tuš.
Inšpirácia sa brala hlavne z Bratislavy, Prahy, ale aj z Popradu. Mnohí z týchto miest už v tej dobe chodili tvoriť aj k nám. Ale mali sme rešpektované talenty aj v Spišskej Novej Vsi. SOYA bol top. Ďalej DCF, NVD Crew … . NVD malo vtedy na fľúdri najväčší výtvor v Spišskej Novej Vsi a bolo ho vidieť z ďaleka. Možno si ešte niekto spomenie na tri písmená, nastriekané striebornou farbou na plechovej budove, ktoré bolo vidieť zo sídliska Mier.
Vládol vzájomný rešpekt a práca iných sa neprekresľovala. Neskôr sa k niektorým výtvorom dopisovalo slovo „Toy“. K nekvalitným veciam, alebo k niekomu, komu už rástli rohy.
Bol to životný štýl, ktorému sme boli verní každý deň.
A potom sa to rozbehlo.
PS: pridávam fotky starých graffitov zo SNV, ku ktorým sa mi podarilo dostať a s ktorými mi pomohli ochotné zdroje. Ak mi pošlete ďalšie zo starších fotiek, rád ich dodatočne budem pridávať.
Autor článku: Miroslav Hnát