Kedysi to nebolo také jednoduché, ako dnes. Dnes už sa za rapera považuje každý, kto napíše nejaký text a nahrá si videjko na tiktok. Do popredia sa dostáva AI a autotune a už to nie je taký poctivý rap ani poctivé texty, pretože tie témy sú na jedno kopyto – každý len o sebe a ako mu každý závidí. O peniazoch, o neúcte, o sebeckosti, o nerešpektovaní nikoho a ničoho a do toho silácke vsuvky. Lebo zrazu je každý aj bojovník, bitkár, gangster, díler, pasák, kráľ ulice. Keď to porovnám s tým, čo bolo kedysi, tak teraz tým tí raperi ani nežijú a 80 percent tých ich siláckych egoistických textov je klamstvo, kdežto kedysi tým raperi naozaj žili. A vládla aj férovosť, rešpekt a nikto si nenárokoval na astronomické honoráre. Bolo to celkovo ako jedna veľká rodina a každý sa s každým poznal, pretože sme si navzájom chodili vystupovať na rôzne akcie. A nikto na tom nechcel zbohatnúť. Ani účinkujúci, ani organizátori. To prišlo až neskôr, keď sa na tých akciách chceli priživiť kadejakí mladí manažéri, promotéri a umelecké agentúry.
A viete, čo zamrzí? Že dnes si tí sopliaci neuvedomujú, že prišli na hotové. Že oni to tu nevymysleli ani nepriniesli. Nevedia, aké bolo ťažké tu tento štýl prezentovať a pretláčať dopredu do kultúrnych domov a na festivaly. Vtedy to bolo úplne iné a v každom meste s tým niekto musel začať. A každý z týchto ľudí si zaslúži rešpekt aj od tých sopliakov, ktorí sa snažia rapovať dnes, no história ich očividne nezaujíma. Že tu pred nimi bolo množstvo iných ľudí, ktorí túto hudbu prezentovali a žili ňou. A ktorí tu s ňou začali, aby mohli pokračovať ostatní. Aby bolo kde skúšať, aby bolo kde nahrávať, aby mal kto robiť podklady…. . Dnes už je to o počítačoch, no my sme ešte nahrávali na kotúče, bez počítača. A boli sme tak veľmi šťastní, keď sme vyšli zo štúdia a mali na CD svoju vlastnú nahrávku. Z profi štúdia, nie z detskej izby.
Keď som sa dal do reči s Ivanom pri veľkých potravinách na sídlisku, už som nejaké nahrávky mal. Podarilo sa mi totiž úplnou náhodou na školských dňoch atletiky spoznať s človekom, ktorý produkoval hudbu. A tvorba podkladov bola na svete. Uňho som cez taký malý mikrofón s natiahnutou ponožkou skúšal rapovať do jeho hudby. Len tak doma, v izbe. Nie v štúdiu. Texty, ktorých sa mi váľali desiatky kade tade. S Ivom a Ľubom sme sa teda dohodli, spojili a vytvorili rapovú skupinu Pouličná zmes. Chodili sme skúšať do Smižian do kulturáku, do Domčeka, chodili sme na prvé koncerty, zmiešané hudobné festivaly a nahrávali sme v profi štúdiu, kam nás zobral Fero/Zerra z BDS. Celkovo sme sa všetci pozoznamovali – dídžeji, zvukár a raperi – my, BDS, Diagnóza B a Vrabec. Každý z nás mal tú svoju tvorbu inú, jedinečnú. Toto boli začiatky rapu v Spišskej Novej Vsi a okolí. Neskôr sa pridávali ďalší, ktorí postupne začali chodiť do Domčeka skúšať tiež. Každý každého poznal, nikto si na nič nenárokoval, aj keď občas boli nejaké hádky, boje, strhávanie plagátov atď… . Aj nejaká hudba sa pokradla a boli naťahovačky.
Všetci sme sa zároveň spojili pod názvom Dziva Kref, už ani neviem kto to vymyslel 😀 Boli sme tam my, BDS, Vrabec, Diagnoza B, Dva Braty, Woda, MC Dean.
Aj tých producentov hudobných podkladov pribúdalo, takže o hudbu nebola núdza. Urobil sa text – každý svoju slohu, vymyslel sa refrén, urobila hudba a dohodlo sa nahrávanie. Vtedy okolo cca 1000 korún za nahrávku. A tak sme nahrali celý album. Ani som netušil, že sa naša hudba hrala všade možne po Slovensku, aj v Čechách. Aj v domácnostiach, vo walkmanoch, diskmenoch, na diskotékach.
A postupne prišiel pád. Každý v skupine mal nejaké svoje predstavy a názory a Ľubovi som závidel tú flegmatickú povahu. On sa nehádal nikdy. 😀 To len ja s Ivom. Dvaja tvrdohlavci. A tak sme ponahrávali veľa sólo skladieb a dodnes si občas pustím naše nahrávky, aj tie sólovky. Aj svoje, aj Ivanove. Lebo boli fakt dobré. Ja som sa venoval skôr organizovaniu koncertov a akcií a postupne sme sa vzďaľovali. Aj preto, že po škole šiel každý niekam za prácou preč. A neskôr sa z Pouličnej zmesi stalo Z1K, kde figuroval Ivan a Kuňo. A šli si svojou cestou, vystupovali, robili videoklipy. A v tých videoklipoch sa uchoval obrovský kus spomienok na sídlisko Západ 1, ako kedysi fungovalo a vyzeralo. A aby som nezabudol, musím spomenúť aj Veru, pretože naše skladby obohatila svojím spevom. Niet nad spievaný refrén. Ďakujem.
Postupne začali tvoriť hudbu aj ďalší chlapci a už to bolo všade. Zároveň bol ale rešpekt, ktorý dnes chýba. Od ľudí, ktorí si neuvedomujú, aké to bolo kedysi ťažké, prísť do MKC, vysvetľovať čo je to za štýl, čo k tomu treba a aby nám dali na vystúpenie priestory v Dome kultúry. Neskôr sa robilo aj inde – Podskala, Legenda, Semafór, Erko, Madaras park, Zio a rôzne ďalšie kultúrne domy, kiná, podniky, diskotéky … . Keď som odišiel na Korziku, definitívne pre mňa skončilo obdobie rapovania. Zahodil som všetko oblečenie, široké nohavice, šiltovky, náušnicu, cédečka. A všetko sa zmenilo. Dokonca som to na veľmi dlhú dobu znenávidel.