Voziť obedy pre dôchodcov bola taktiež dobrá skúsenosť a pre mňa aj ďalšia skúška trpezlivosti. Obedy varili na charite na Mieri a ja som to cez mestský podnik vozil po adresách dôchodcom. A tí boli všelijakí. Rôzne obydlia, rôzne nálady, rôzna komunikácia, rôzny zdravotný stav. Poniektorí nedokázali pochopiť, že nevozím pizzu a nejdem iba na ich adresu, ale že mám v aute 40 – 50 obedov a každý ide na inú adresu. A mnohým až hore k bytu. Nedalo sa proste každému dať obed naraz a v určitú hodinu. Našťastie väčšina to chápala. Aj keď som už v tom mal svoj systém, stálu trasu, tak neskutočne tie časy dokážu spomaliť výťahy. Čakanie na výťah. Aj tam, kde by som vedel vybehnúť po schodoch, som nemohol, pretože niektoré bytovky na Mieri sú robené tak, že schodisko je oddelené od výťahu a k výťahu sa dostanete, k schodisku nie. Ak nemáte kľúče. Išlo ma poraziť, keď som na prvé poschodie musel čakať na výťah 😀
Začal som si uvedomovať aj samotu, aj starobu, aj aké to asi bude, keď budem starý ja. Občas som bol ale aj hnusný a zlý, pretože nenechám na seba kričať od niekoho, kto je čulý, zdravý, chodí po prechádzkach, je pri vedomí, nemá demenciu a je inžinier, iba preto, že ho poprosím, aby si pre obed zišiel dole, keď zároveň venčí psa. Odpoveď? Krik. Tak som mu to oplatil a povedal som mu, že mu trepnem obedár o hlavu. Neznášam, keď na mňa niekto kričí a ešte k tomu, keď sa ho pýtam normálnu vec. A hneď sťažnosti. Našťastie s väčšinou to bolo OK. Niektorým sa obed dával do skrinky, niekomu pred dvere, niekomu do schránky, niekto si prišiel dole, niekomu k bytu. Mal som aj zväzok kľúčov od vchodov. Asi si viete predstaviť, že to teda nie je možné dať každému obed naraz. Keď máte mier, tarču, kozí vrch, ferčekovce, pod tepličkou… . Ale ináč fajn. Väčšina sú milí prívetiví zhovorčiví osamelí ľudia.
Taktiež som si všímal hypochondrov a symulantov. Napríklad keď pani stojí dole so psom a vidí, že idem autom. A uteká do vchodu rýchle sa prezliecť do nočnej košele a nahodiť smutný ubolený výraz. Aby som prišiel hore, lebo ona dole nevládze ísť, lebo je chorá. Nepoviem, keby tam bola nejaká starecká demencia, ale ani nie starena, ani nie chorá. Čo už. Ľudia sú rôzni a nasiera to o to viac, že tých ľudí vidíte každý deň a každý deň hrajú na vás divadielko.
Ale ako som spomínal, situácie boli rôzne. S niektorými som sa rád rozprával, niektorí ma pozývali dnu na kávu, na poldeci, na koláčik, niektorí mi dokonca dali na mikuláša sladkosť alebo balíček. K niektorým som musel volať záchranku alebo hasičov, takže asi až taký zlý nie som 😀 . Proste, rôzne situácie. Zároveň som si všímal, ako sú poniektorí naozaj osamelí. Tam som sa zdržal a porozprával.
Popri tom vození obedov si zároveň všimnete aj to, ako sa kto stará o svoj vchod. V akom je stave, kde je to čisté a umyté a kde zasraté, rozbité, zanedbané. Kde je aký výťah či podlahy. Zistíte taktiež, koľkí ľudia sa nevedia pozdraviť, koľkí iba čumia ako teľatá keď vyjdú z vchodu, z výťahu alebo idú v kabíne s vami. Koľkí zvedavo čumia na meno na obedarí, aby zistili, za kým idete. Ako keby tá informácia bola pre susedov životne dôležitá. Zisťovať komu, čo, odkiaľ a za koľko. Všimnete si taktiež, koľkí fajčia vo vchode, v bytoch a asi ich neserie, že je nasiaknutý dymom celý vchod, v ktorom nebývajú sami. Všimnete si, koľko ožranov vychádza z bytu alebo ide do bytu a koľkí už sú naliati skoro ráno, koľko nevedia čo sú hygienické návyky a ostáva po nich smradľavý výťah.
Vidíte, kto má akého domovníka, kto opravuje, kto sa stará, kde im umýva vchod firma, kde je niečo pokazené a zničené dlhodobo a z koľkých striešok nad vchodom nie je zhodený sneh.
A taktiež si poniektorí neuvedomujú, keď zamykajú vchody kvôli zlodejom a bezdomovcom, že keď sa niečo stane a budete sa chcieť dostať najkratšou cestou a čo najjednoduchšie von, tak to nepôjde. V panike sa totiž ťažko hľadá kľúč. Alebo keď bude ako prvé utekať nejaké dieťa či návšteva. Tak som raz musel čakať dnu, kým nepôjde niekto von, aby mi odomkol. Mnoho ľudí si asi neuvedomuje, že tragédie a nešťastia sa dejú naozaj, nielen vo filme. Preto sa dáva zvonku guľa a zvnútra kľučka. Aby sa dalo dostať von a zároveň dnu nevlezie cudzia osoba. Logické.
Ale aby som sa vrátil ešte k dôchodcom. Šlo ma občas jebnúť, ako dlho musím čakať. No potom si vždy uvedomím, že kto vie aký budem ja, keď budem starý. Ako budem vidieť a počuť, aký budem pomalý a určite ešte viac namosúrený a uhundraný ako teraz.
V súčasnosti už obedy nerozvážam a aj sa mi trocha uľavilo. Aj keď to nebolo také strašné a aj som si to niekedy užíval. A prečo tam už nie som? Pretože ono to na tej charite na Mieri funguje aj tak – keď si dovolíte povedať tej falošnej princeznej, riaditeľke pravdu a že jej neveríte tie jej umelé slzy, tak sa vás zbaví. Pretože ja pravdu poznám, a rovnako aj tí, ktorí tam pracujú a nemajú odvahu rozprávať. Alebo tí, ktorí tam pracovali, alebo prišli s „princeznou“ do styku. Nepočítam tie celebrity, čo sa tam prídu pofotiť a tiež naleteli na tú falošnú vonkajšiu prezentáciu. Proste povedala na firme, že keď majú obedy pokračovať, tak bezo mňa 😀 To sa môžete opýtať všetkých, ktorí tam pracovali alebo s ňou prišli do styku. Lenže jej kopa ľudí zožrala tú jej vonkajšiu prezentáciu. No potom existuje aj zákulisie a aká je naozaj pravda o všetkom. Aj o tých jej vymyslených príbehoch, nad ktorými krútili hlavami aj zamestnanci charity, sociálky či na kuratele. A som rád, že mi za pravdu dávajú aj iní ľudia, ktorí vedia a vidia ako je to všetko naozaj z touto „princeznou“, ktorá nemá žiadny osobný život, no tá kopa pravidelných výletikov kade tade, sa asi za osobný život nepočíta. Ona to totiž uvádza, že aj vtedy je v práci 😀 A že ťahá sedemnástku 😀 Takže som rád, že tam nie som. Aspoň ma nemusí naťahovať na zvracanie. A môžete si o mne myslieť čo chcete, že ako môžem byť taký zlý a dovoliť si povedať niečo také o tej skvelej éterickej bytosti. Ale stojím si za tým. Je to ten najfalošnejší človek, akého som v našom meste stretol. Iste, pre niekoho to môžem byť ja. Neberiem to nikomu.
Na záver dodám, že to kuchárky sú skutočné tváre kuchyne a charity. To kuchárky sú skutočné srdcia. Každý deň, aj cez víkendy. To im patrí uznanie a vďaka.