Pred rokmi som bol nafotiť tieto zábery v kedysi známych Čiernohorských kupeľoch. Fascinujúce a smutné zároveň. Tento dnes zabudnutý komplex nesie významnú stopu v histórii vodoliečby, no čas ho nešetril. Pri prechádzke rozpadnutými budovami som si predstavil časy, keď sa tu zotavovali stovky ľudí, čo dnes už pripomínajú len opustené ošarpané budovy, šepot minulosti a zopár starých fotografií. Ešte som vtedy nemal širokouhlý fotoaparát, aby som porobil lepšie zábery, ale snáď to bude na predstavenie si stavu areálu stačiť. Fotografie sú pod textom.
Mnoho vecí bolo z areálu vyrabovaných. Keď som sa prechádzal budovami, bál som sa ísť všade, pretože som mal pocit, že mi budova spadne pod nohami alebo na hlavu. Každopádne, videl som tam kadejaké prístroje, staré telefóny, gramofon, sánky, boby, školskú triedu s lavicami, starými triednymi knihami, poznámkami na tabuli, budovu škôlky, kostolík, vyvierajúce pramene … . Akoby zastal čas, ľudia sa vyparili a všetko ostalo tak. Možno tam skočím ešte nahrať nejaké video.
A teraz nejaké info, ktoré som našiel na nete. Najviac si ale určite budú pamätať ľudia, ktorí tam pracovali, navštevovali to tam, alebo majú informácie z prvej ruky:
História Čiernohorských kúpeľov siaha do roku 1847, keď boli založené ako prvý vodoliečebný ústav v Uhorsku. Zásadným momentom bolo zavedenie Priessnitzovej metódy, ktorú do tejto oblasti priniesol ľudovít Kornidesz. Šlo o prísnu formu vodoliečby zahřňajúcu studené kúpele, zábaly, parné terapie, pohyb na čerstvom vzduchu a prísnu diétu. Predstava o tom, ako sa tu liečilo, mi rozprúdila fantáziu – deti zamknuté v izbičkách, tvrdé pravidlá a pochované tajomstvá lesa. Ako v horore 😀
Podľa záznamov sa už v prvej sezóne v liečebných zariadeniach liečilo 79 pacientov. Komplex tvorili kúpele a dve ubytovne. Počas revolúcie v roku 1848 však boli kúpele vyrabované a zostali zničené až do roku 1853, keď ich podnikateľ z Levoče, Viliam Lumnitzer, opravil a opäť sprevádzkoval.
Po rekonštrukcii sa kúpele stali populárnym cieľom. Od roku 1853 do roku 1881 tu liečili viac ako 4800 pacientov. V roku 1872 sa otvorením Košicko-bohumínskej železnice zlepšila doprava, čo kúpele ešte viac sprístupnilo. Zo Spišskej Novej Vsi premávali fiakre a autobusy.
V areáli postupne pribúdali nové budovy, vrátane vily Tompa na počesť maďarského romantického básnika Mihályho Tompu. V 80. rokoch 19. storočia prešli kúpele rekonštrukciou, čo im dodalo moderný vzhľad. Na vrchole svojej slávy mali k dispozícii sedem budov, kostolík sv. Anny, evanjelickú kaplnku, kolkáreň, fontánu, tenisový kurt, stajne a oddychové pavilóny. Návštevnosť v 90. rokoch 19. storočia dosahovala približne 400 ľudí ročne.
V roku 1932 vypukol vo vile Hana požar, ktorý trval až 40 hodín a značne narušil fungovanie kúpeľov. Po rekonštrukcii vila stratila svoj pôvodný vzhľad a nadobudla moderný funkcionalistický štýl. Napriek tomu sa kúpele stali miestom spoločenských podujatí.
Počas druhej svetovej vojny slúžili Čiernohorsé kúpele ako letný tábor Hitlerjugend. Napriek atmosfére tohto obdobia si ich majiteľ Jozef Fargaš zaslúžil uznanie za ukrývanie troch židov, za čo mu bol po smrti udelený titul „Spravodlivý medzi národmi“.
Po vojne boli kúpele znárodnené a postupne sa menili na detské rekreačné tábory a doškoľovacie strediská. Ich úpadok bol zavŕšený v roku 2002, keď bola zrušená detská ozdravovňa a budovy zostali opustené.
Dnes je areál Čiernohorských kúpeľov v dezolátnom stave. Na mieste, kde kedysi zneli smiech a živé rozhovory, teraz vládne ticho a pustošenie. Smutné je, keď niekto pri opustených objektoch nadobudne pocit, že ich treba rozbiť, vyrabovať alebo zničiť. Prečo máme potrebu nechať na nich svoju stopu – graffiti, škody, odpadky? Čo nás vedie k tomu, že namiesto uchovania histórie ju radšej ničíme? Alebo necháme schatrať.
